Michael Laitman

Sme múdry i hlúpy ľudia. Naše mozgy sa stali povestnými, no nemáme dosť rozumu na to, aby sme správne vybudovali vzťahy v spoločnosti a v rodine. V Izraeli zomiera každý rok 30 až 35 žien. Neumierajú na choroby ani na starobu, ale rukou tých, ktorých považovali za svoju rodinu.

A žiadne programy, stratégie ani krízové centrá nedokážu túto situáciu zvrátiť. Každoročne trpia desiatky tisíc žien rukou partnerov a blízkych príbuzných. A to je len špička ľadovca, keď ženy vyhľadajú pomoc. Značná časť incidentov zostáva skrytá. Pritom beztrestnosť plodí nové prípady násilia.

Ak chceme zachrániť ženy

Nestačí na protestných demonštráciách striekať graffiti: „Kde je minister pre femicídu ?“ Mimochodom, s touto formuláciou nesúhlasím. Potom je už skôr potrebný „minister pre prevenciu vrážd“. Veď v tom spočíva zmysel úlohy, ktorú je spoločnosť jednoducho  povinná vyriešiť.

Avšak nesmelé kroky v oblasti prevencie domáceho násilia a rýchleho reagovania naň zatiaľ nedostávajú náležitú podporu. Existujú len ojedinelé príklady takejto činnosti, ktorú často vedú nadšenci, roky sa pokúšajúci získať dotácie na profesionálnu prácu s rizikovými skupinami.

Nie, toto nešťastie sa nedá vykoreniť stratégiami a nadšením! Už dlho kričím, že hlavným a v podstate jediným prostriedkom je vzdelávanie ľudí. Nech to znie akokoľvek mentorsky, ak naozaj chceme zachrániť ženy, musíme vytvoriť systém povinných kurzov, na ktorých sa zástupcovia oboch pohlaví konečne dozvedia elementárne veci a získajú vyčerpávajúcu súbor nástrojov na správnu interakciu medzi sebou. 

Musíme prelomiť stereotypy 

Počas výbuchov hnevu je strach z trestu slabý. A to znamená, že muž  musí byť vopred pripravený na krízy, musí rozumieť ich povahe a vedieť ich riešiť. A žena mu v tom musí pomáhať. A bez učenia sa to nezvládne. Neutekajte pred týmto slovom, veď ľahostajnosť ste už predsa dávno prekonali, nie?

Násilie v rodine je súčasťou základného  problému sociálneho antagonizmu. Všetci sme tak či onak odchovaní na konkurencii, na túžbe prevyšovať ostatných, na vzájomnom odmietaní, ktoré sa občas vynorí spod vzorov „civilizácie“. 

V súčasnej egoistickej spoločnosti ženskosť len prekáža v budovaní kariéry či v obsadzovaní vedúcich pozícií. A v politike už žena priam musí byť „mužom “. Namiesto toho, aby sme sa navzájom   dopĺňali a vyvažovali, v akejkoľvek oblasti  prevalcujeme slabších a potom im robíme láskavosti.

V skutočnosti je „slabšie  pohlavie“ stereotyp, pretože v mnohých ohľadoch sú muži slabší ako ženy. Už som napísal, že muž — najmä moderný muž — je lenivý, impulzívny, nedokáže dostatočne dlho znášať rany, skáče z miesta na miesto a zároveň nemá rád zmeny. Nedokáže sa dlho sústrediť na jednu vec, okrem seriálu a chladničky. Je dobrý v krátkom útoku, v ráznom šprinte .

Žena naopak dokáže prekonávať dlhodobé ťažkosti. Zvláda multitasking — ľahko udrží v hlave tisíc plánov najrôznejšieho zamerania. Rýchlo prepína, lepšie znáša tú nervóznu dynamiku moderného života.

Naše prirodzené výhody a nevýhody by nás však nemali stavať proti sebe. Všetky nezhody a konflikty sú spôsobené tým, že jednoducho nevieme, aké úlohy  nám príroda prisúdila, a nevieme poskladať dieliky spoločnej mozaiky. Vzájomná rovnováha medzi nami si vyžaduje pochopenie mužskej a ženskej podstaty. Vyžaduje si učenie.

Dve polovice jedného celku

Súčasné vzdelávanie je nedostatočné, vštepuje dogmy, ktoré nemajú podklad v sociálnej realite. Rovnosť pohlaví sa nedá len hlásať – je treba ju vychovávať, pestovať a zakoreňovať do vnímania, do rozumu aj do pocitov.

Človek  si musí uvedomovať, čo znamená byť „dvoma polovicami jedného celku“, odlišnými, ale rovnými, aby to pre neho neboli len slová, ktoré nemajú skutočný význam.  Navyše, v určitých prípadoch musí muž dať žene výhodu, aby si udržal rovnosť a rovnováhu. 

Tomuto a mnohému inému sa musíme učiť, kým sa správny prístup „nevstrebe do krvi“, kým sa neukotví v generáciách a nestane sa druhou prírodzenosťou.

V straníckych programoch to však chýba. Zdá sa, že poslanci, ministri či úradníci majú len chabú predstavu o tom, ako k takému veľkému projektu pristúpiť, hoci je to ich skutočná povinnosť. Naši lídri si ani neuvedomujú, aký obrovský politický kapitál sa skrýva v harmonizácii rodinných vzťahov. Alebo si to nechcú všimnúť… 

Lekcie správnych vzťahov

A preto sa ženy musia spojiť, aby požadovali práve toto — spoločný posun k harmónii vzťahov, k zrelosti a dohode nad rozpormi. Žiadať to, aby  muži začali cítiť hanbu za to, že nenapĺňajú očakávania  – za to, že v ich očiach nie sú skutočnými mužmi, akými by mali byť. Potom sa budú chcieť zmeniť a kvôli tomu si dokonca sadnú aj na vzdelávacie lekcie. 

Ba čo viac, vtedy aj deti v škole začnú konečne dostávať lekcie o správnych vzťahoch. Nie, žiadne v prednášky. Povedzme to takto: na hodinách spoločenských tancov každý chlapec pozve dievča, vezme ju za ruku, vyvedie na parket a po tanci ju pozorne odvedie späť. Viete, koľko z tohto aktu získa, ak sa všetko správne pripraví a zrealizuje?

V takejto lekcii je viac podvedomého než vedomého, ale koľko semienok to môže zasiať do duše, koľko negativity to môže v budúcnosti odvrátiť. Ak sa, samozrejme, neobmedzíme len na pár formálnych hodín — pre deti a pre dospelých. Ak budeme myslieť na rodinu.

A rodina je zrkadlom spoločnosti. Jej problémy sa nedajú vyriešiť čiastkovo.Tento koncept  treba oživiť a prispôsobiť podmienkam rýchlo sa meniaceho sveta.

Dnes, ak sa ľudia rozhodnú žiť spolu, musia rozumieť tomu, že ich čaká niečo oveľa väčšie než len obyčajné „spoločné bývanie“. Musia sa na tento život vopred pripravovať, aby nikdy nestratili orientáciu, so cťou vyšli z každej skúšky a vychovávali deti podľa správnych príkladov.

Týmto jednoduchým pravdám bráni zotrvačnosť  a ľahostajnosť. Podľa mňa na tom nie je nič výnimočné. Mnohé veci začínajú cez „nechce sa mi“, ale ty predsa len vstaneš, podídeš a podáš ruku: „Smiem prosiť o tento tanec?“ No a potom už niet kam ustúpiť.