Michael Laitman

Nie je nič pevnejšie ako puto medzi mužom a ženou, ktorých zblížila a prepojila láska. Každý z nás už od detstva sníva o tom, že takúto lásku nájde – že sa bude cítiť milovaný a ponorí sa do mora duševného tepla, ktoré ho obklopí zo všetkých strán.

Túto nevyčerpateľnú nehu, podobnú tej materskej, hľadáme po celý život. Nezáleží na tom, kto ste, čím ste, či ste mladí alebo starí, naivní alebo skúsení, slobodní alebo zosobášení – toto puto je spoločným menovateľom, ktorý nás všetkých spája. 

Jeho úloha a vplyv výrazne prevyšujú všetky ostatné faktory. Až do takej miery, že ak namiesto lásky nastane v rodine nesúlad, odrazí sa to na práci, zdraví a všetkých ostatných oblastiach života. Neexistuje nič silnejšie než toto spojenie. Túžime po ňom celým srdcom  a nesmierne trpíme, ak sa rozpadne. V skutočnosti sa celý náš život točí okolo lásky. 

Pohľad z vtáčej perspektívy 

Skúsme však na chvíľu odstúpiť od nespočetných podôb lásky a pozrieť sa na ňu, ako sa hovorí, z vtáčej perspektívy.

Príroda to zariadila tak, že človek musí neustále žiť v nejakom prostredí. Naším globálnym prostredím je planéta Zem, príroda, miesto, kde žijeme, a fyzické podmienky okolitého sveta. To všetko nám umožňuje rásť a vyvíjať sa.

Náš život sa začína z maličkého zárodku v matkinom lone. Tam, na tom najbezpečnejšom mieste, aké preň príroda pripravila, má zabezpečenú stopercentnú podporu: nemusí nič robiť, o všetko potrebné sa starajú systémy na podporu života.

Po narodení sa dieťatko dostáva do milujúceho náručia rodičov a blízkych, ktorí sa oň starajú. Keďže je úplne bezbranné, je od nich úplne závislé. Láska tak pokračuje vo svojom poslaní: kým predtým dieťa podporovala a chránila príroda, teraz ho chráni  rodina.

Dieťa rastie, začína chodiť a v tejto fáze sa nachádza akoby v oblaku všeobecnej starostlivosti. Na jednej strane ho obklopujú milujúci rodičia, na druhej strane ho chránia zákony spoločnosti. K malému človeku sa všetci správajú osobitým spôsobom – láskavo a srdečne. A bábätko  prakticky nevníma žiadne problémy. Ak spadne, udrie sa – mama pofúka, pobozká a všetko prejde.

Problémy sa začínajú až s dospievaním. Človek sa stáva samostatnejším, je menej závislý od rodičov a s každým ďalším rokom musí svoje problémy riešiť čoraz viac sám.

A tie sa hromadia:  zvyšujú sa nároky v škole, okolie sa už naňho pozerá tak láskavo a udržiavať neustále dobré vzťahy s kamarátmi či spolužiakmi vôbec nie je jednoduché…

Keď potom človek opustí rodičovský dom , väčšinou zostáva sám so životom. A bez podpory okolia sa mu žije veru neľahko! Vtedy sa hlavnou oporou stáva rodina.

Nie nadarmo mudrci hovoria, že po opustení rodičovského domu by sa mal človek „držať“ sa svojej manželky.  To znamená vytvoriť si takú rodinu, v ktorej budú vzťahy pevné a trvácne. Veď vtedy nastáva čas postarať sa o vlastné potomstvo.

Staňte sa partnermi Prírody

Pokiaľ ide o potomstvo, príroda vytvorila u rodičov rôzne vzorce správania.V živočíšnej ríši sa niektorí jedinci stretnú náhodou a potom sa o mláďatá stará samica. Iní vychovávajú mláďatá spolu. Ďalší zase dávajú svoje potomstvo iným. 

My ľudia síce fungujeme podľa podobných schém, no na rozdiel od zvierat sa neriadime len prírodnými inštinktmi, ale aj vedomými citmi. A láska je tým najhlavnejším z nich. Príroda nám ju nedala zbytočne. 

Láska udržiava život na Zemi. Vďaka nej dokážeme dlhé roky udržiavať vzájomné vzťahy. To nám umožňuje postaviť deti na nohy a podporovať ich – minimálne počas prvých dvadsiatich rokov, kým si nezaložia vlastnú rodinu.

Láska nám tak dáva možnosť nielen užívať si ju ako takú, ale využívať jej silu na to, aby sme naše deti vychovali v podmienkach podobných materskému lonu – obklopené nehou, teplom a starostlivosťou.

V tomto smere sa stávame partnermi samotnej Prírody. Napĺňame jej veľkolepý zámer, podľa ktorého by sme mali cez vzájomnú lásku dospieť k absolútnej, nekonečnej a večnej láske, ktorá sa stane samotnou podstatou našej existencie.