Michael Laitman

Kedysi sa ľudia po práci vracali domov a trávili čas so svojimi blízkymi. Spoločne večerali, rozprávali sa a hrali sa s deťmi. Boli to vzácne chvíle radosti, pokoja a pocitu skutočného domova.

Doba sa však zmenila – a spolu s ňou aj ľudia. Súčasné tempo života mnohých z nás vyčerpáva natoľko, že rodina, ktorá bývala miestom odpočinku a načerpania síl, sa niekedy môže stať ďalším zdrojom únavy a napätia.

Pasca osobného priestoru

Pre mnohých sa domov a rodina stali umyvárňou, prezliekarňou, jedálňou, obývačkou s televízorom a spálňou. Neplatí to pre všetkých, ale duch rodiny sa postupne vytráca. Odráža sa to aj na deťoch: milovaný potomok príde domov, vezme si tanier s jedlom a odíde do svojej izby, kde mu na dverách visí nápis: vstup zakázaný. Každý vo svojom kúte bytu, života, vzťahov – tak dnes bežne vyzerá rodina.

Vzájomné odcudzenie sa pre mnohých z nás stalo bežnou súčasťou života. Žijeme, aby sme chodili do práce, a voľný čas zapĺňame najrôznejšími náhradami skutočného naplnenia. Akoby sme sa stali otrokmi životného štýlu, ktorý nás vzďaľuje od nás samých i od druhých. Často sme natoľko pohltení každodenným kolobehom, že nám nezostáva priestor ani sila zastaviť sa, zdvihnúť hlavu a zamyslieť sa nad tým, či je možné žiť inak.

Zablokovali nám dvere vedúce k srdciam, k spoločnému životu, k vnútornému zblíženiu a povzneseniu sa nad rutinu, ktorá nás uvrhuje do zabudnutia. I so všetkými správami, ktoré bežia neustále dokola.

A čo je ešte horšie, nám to vyhovuje. Deň za dňom, jeden ako druhý, naša „samota uprostred davu“ je príjemná, pretože nič iné nepoznáme. Sme stratená generácia, utekáme od tepla a svetla dobrých vzťahov do vydýchaného pološera „osobného priestoru“.

Základ harmónie v živote

Pripomeňme si vzájomnú úctu, lásku, hrejivé spolubytie. A naučme sa to znovu žiť. Práve v tejto neľahkej dobe potrebujeme skutočnú psychologickú podporu: nové poznanie, nové zručnosti, učenie sa dobrému spolužitiu a zdravému vzťahu k ľuďom okolo nás. Na začiatku teoretické učenie, ktoré  postupne prechádza do praxe. Tam preniká do srdca a našim vzťahom prináša skutočne pozitívny obsah.

Človek predsa nemôže byť šťastný sám. Také šťastie je len obyčajný sebaklam, cesta nikam. A aby sme nezablúdili, musíme začať od základov: treba vedieť, prečo žijeme a čo od života chceme. Politika ani najrôznejšie ideológie nemajú skutočnú odpoveď. Vnucujú nám len náhrady vedúce k nepriateľstvu, k nenávisti a k vojnám. Musíme nájsť správnu, dospelú odpoveď.

A tú nedostaneme len tak. Najprv musíme pochopiť Prírodu, ktorá nás zrodila. Jej zákony a jej požiadavky. To je pevný základ pre dobrý život a blahobyt, pre istoty dneška i zajtrajška, pre zmysluplný a šťastný život rodiny i spoločnosti.

Vyšší cieľ

Nad našimi osobnými záujmami je ešte jeden, skutočný, spoločný cieľ. Ten cieľ nás nestavia proti sebe, ale spája a učí nás žiť ako susedia a bratia. Vďaka nemu pochopíme, ako byť sami sebou a žiť pritom v prospech druhých a nachádzať v tom obrovské, neskonalé potešenie. Veď v rodine je odovzdávanie sa neobmedzené.

Ľudia potrebujú tento prielom do budúcnosti, kde ich niečo v ťažkej chvíli podrží a nedovolí im skĺznuť do priepasti nenávisti a zločinu. Aby sa nestratili, aby zostali tam, kde milujú a sú milovaní. Ako z toho ale urobiť skutočnosť?

Vláda nepomôže

Celá spoločnosť sa musí zmeniť. Priznať svoje neduhy a zatúžiť byť lepšou. Nezlomí sa nič, kým sami nezatúžime po vnútornom zblížení, po zdravých a nerozlučných vzťahoch. Tie však nevzniknú samé od seba ako filmová romantika. Budú plodom vedomého úsilia každého z nás zlepšiť seba aj druhých.

Je potrebné znovu budovať rodiny, spoločnosť, pospolitosť. Áno, nie každý sa hneď zapojí, ale proces treba spustiť už teraz. A kto je toho schopný?

Vláda sama o sebe tým hybným momentom nie je. Skutočný problém tkvie v našom vlastnom egoizme – v túžbe po moci, chamtivosti, márnosti a sebeckosti, ktoré prestupujú celou spoločnosťou. Práve tento spôsob fungovania má záujem na tom, aby sme zostávali v neustálom zhone, bez času zastaviť sa, nadýchnuť sa a premýšľať. Aby sme nemali priestor vytvárať si vlastný pohľad na svet, ale uspokojili sa s vopred pripravenou ponukou názorov, informácií a významov.

Potom sa ľahko stáva, že naše spory, naše postoje „za“ aj „proti“ a náš zápal pre jednu či druhú stranu nakoniec len posilňujú samotný systém, namiesto toho, aby viedli k jeho skutočnej premene.

Jediné východisko

Koniec koncov, nemusíme s nikým a za nič bojovať. Musíme nájsť zhodu v tom, že jediné, čo potrebujeme, je zmeniť seba. A najlepší spôsob, ako to urobiť, je na vlastnom príklade ukázať spoločnosti, akú by sme ju chceli vidieť.

Dnes nepotrebujeme vonkajšie, ale vnútorné zmeny, vzájomné priblíženie sa a uvedomenie si spoločného problému a jeho spoločného riešenia. Keď konečne a definitívne pochopíme, že o všetkom rozhodujú medziľudské vzťahy, až potom budú musieť zmeniť smer aj politici.

To všetko sa môže stať prirodzeným a šťastným vyústením, ak sa už teraz vydáme smerom k nášmu spoločnému cieľu. Až dosiahnutím tohto cieľa – jednoty sŕdc a šťastia pre všetkých – môže do našich životov vstúpiť skutočný blahobyt, ktorý nebude spočívať len v materiálnom dostatku, ale aj vo vzájomnej dôvere, spolupatričnosti a vnútornom naplnení.