Michael Laitman

Dedičstvo, ktoré od nás dostáva nasledujúca generácia, je bezútešnosť. Mladí ľudia sa cítia sklamaní: ocitli sa v hroznom svete, ktorý nemôžu zmeniť. Je to, akoby sme prekročili bod zlomu. Predtým, keď sme sa pozerali do budúcnosti, s nádejou sme hľadeli nahor. Teraz pred sebou vidíme už len klesajúci svah, šmýkanie sa nadol.

Svedčia o tom mnohé prieskumy nového tisícročia. Ľudia rôznych vekových kategórií nenachádzajú v budúcnosti nič pozitívne. Rodičia priznávajú, že ich deti sa budú mať horšie ako oni a že už teraz sa majú horšie. A samotným deťom – hoci sú zbavené možnosti skutočného porovnania – sa aj tak nepáči život, na ktorý sme ich odsúdili. Ako dospievajú, odhaľujú jeho neistotu a úbohosť.

Jedným z jasných príkladov je medzinárodná štúdia medzi respondentmi vo veku 16 až 25 rokov. Ukázalo sa, že „psychologická záťaž klimatickej krízy vážne dolieha na obrovské množstvo mladých ľudí po celom svete“. Sú vážne znepokojení zmenami klímy a prežívajú chronický strach z ekologickej katastrofy. Čo je však horšie, mladí sa cítia zradení, zbavení budúcnosti, odsúdení na zánik, opustení vládami a dospelými vo všeobecnosti.

Je otázkou, prečo by sa o počasie na planéte mali zaujímať tínedžeri alebo tí, ktorí nimi boli ešte včera? Jednoduchá odpoveď: tento problém pre nich rozhodne nie je abstraktný ani globálny, ale veľmi konkrétny a osobný. Na rozdiel od svojich „predkov“ prejavujú praktickosť a predvídavosť. A beznádej.

Antisystémoví ľudia

Človek neprichádza na tento svet z vlastnej vôle – a ocitá sa v podmienkach, ktoré mu od začiatku sľubujú utrpenie. Pritom nejde o utrpenie z chudoby alebo hladu, ale z bezperspektívnosti a visiacich hrozieb. Lepšie to už určite nebude. Bude to len horšie, čoraz horšie – v krajine, v národe, vo svete.

Takéto je vnímanie dnešných mladých ľudí. A nie preto, že by boli rozmaznaní alebo detinskí, ale preto, že vnútorne nás prerástli a nedokážu sa uspokojiť s našimi kritériami úspechu. Prirodzené dospievanie generácií viedlo k zlomu a séria kríz v ekonomike, spoločnosti, zdravotníctve a životnom prostredí tento proces len urýchlila.

Moderný život je plný náhlych vzostupov a pádov, ale celkový klesajúci trend je už teraz nepopierateľný. Dospelí, vážení ľudia varujú pred katastrofami, deklarujú reformy, vyhlasujú nový kurz, podpisujú medzinárodné dohody – no mládež vidí, že to všetko je skrz-naskrz presiaknuté klamstvom, chamtivosťou, pokrytectvom a že reálne riešenia neexistujú.

Ponorení do hľadania osobného prospechu, posadnutí ideou nadradenosti nad ostatnými, nie sme schopní nič zastaviť. Problémy, ktorým čelíme, sú totiž globálne, zatiaľ čo náš prístup k nim je, naopak, hlboko lokálny. Nazývame náš druh „človek rozumný“, no ak sa pozrieme na stav planéty a ľudstva, naša domýšľavosť vyzerá žalostne. Rozumné bytosti takto nežijú a nenechajú to zájsť tak ďaleko. Rozumné bytosti vidia celkový obraz, rozumejú prírode a uvádzajú sa do súladu s jej zákonmi.

My sa však nechceme s nikým dohodnúť. Hoci sme vstúpili do éry globalizácie, nie sme pripravení prijať fakt, že všetko teraz závisí od správneho prepojenia a vyváženia celého systému. Nedochádza nám, že systém sa odhaľuje ako jeden nedeliteľný celok a pokusy dominovať v ňom zasahujú všetkých.

Koľko nešťastia nás ešte delí od okamihu, keď pochopíme to očividné: nepotrebujeme boj, ale pevné vnútorné spojenie, zblíženie a povznesenie sa nad protiklady. Iba tak sa dajú vyriešiť celosystémové krízy v akejkoľvek sfére, či už ide o klímu alebo geopolitiku. Globálny systém si vyžaduje predovšetkým správne, pozitívne vzťahy medzi ľuďmi.

Veď človek je korunou prírody a od neho závisia všetky jej ostatné úrovne. Všetko je prepojené s ním. A on musí konečne dorásť do svojho poslania, zaujať svoje skutočné miesto – nie ako vládca, dobyvateľ či prospechár, ale ako mierotvorca, garant súladu a rovnováhy všetkých častí. Až vtedy budeme schopní správne vyhodnotiť problémy, ktoré pred nami stoja, a nájsť pre ne jediné správne riešenie.

Jednoducho povedané, každý problém má počiatok v nás a rieši sa medzi nami.

Mladá generácia si to, samozrejme, nedokáže plne uvedomiť a vyjadriť, no cíti to – a to oveľa lepšie ako ich rodičia. To je dôvod, prečo mladí ľudia pristupujú k našim „hodnotám“ chladne, majú menšiu chuť drieť pre spotrebiteľskú pyramídu, nevidia zmysel v uzatváraní manželstiev a zakladaní rodín. Radšej prežiť život pre seba, bez zbytočných starostí, a zomrieť…

Pomerne pragmatické. Ale taktiež nerozumné. Takto pečať prežitej epochy – naša pečať – hubí novú generáciu.

Zradcovia

Nikdy predtým sme neboli takí bezmocní. Dokonca aj v časoch najťažších útrap, epidémií, vojen a sociálnych otrasov svietil vpredu aspoň malý lúč nádeje. Ľudia vedeli: aj toto pominie, život bude pokračovať, ich deti, vnúčatá a potomkovia dostanú ďalšiu šancu. Ale teraz sa niet na čo tešiť. Budúcnosť existuje, no neláka, nesľubuje vzostup, nepriťahuje, ba práve naopak – je alarmujúca a desivá.

A v globálnych podmienkach je to prirodzené. V podmienkach, kde sa každá vojna môže ukázať ako posledná, kde každý hospodársky pokles môže uvrhnúť celý svet do temného sveta špičkových technológií a ľudského úpadku. Keď sa každá epidémia môže zmeniť na pandémiu a každá prírodná katastrofa môže prerásť do rozmerov globálnej apokalypsy…

Toto už nie sú hororové príbehy, toto je reality našej doby. Sny chlapcov a dievčat z minulého storočia vystriedali úzkosti z prepojeného, vzájomne závislého sveta, ktorý stráca posledné orientačné body.

Čím môžeme mladých potešiť? Celosvetovou legalizáciou ľahkých drog? Globálnym prechodom na „zelenú“ energiu? Všeobecným bojom proti zvyškom tradičného spôsobu života? Ideologickým rovnostárstvom namiesto skutočnej rovnosti? Nekonečným bojom proti nepriateľom, ktorí nám bránia dobre žiť? V konečnom dôsledku to všetko len podčiarkuje našu absolútnu neschopnosť čeliť výzvam budúcnosti.

Nová generácia je vnútorne múdrejšia ako my a postupne stráca vieru v základy nášho doterajšieho vnímania sveta. Nedostatok skúseností – našich skúseností – sa stáva výhodou mladých, nie ich handicapom. Nie, nie sú to revolucionári, buriči ani blázniví rebeli. Naopak, triezvo sa pozerajú na naše šialenstvo a nevedia, kam pred ním utiecť.

Pre ich generáciu nezostali žiadne ideály: všetko bolo použité, opotrebované a zničené dotla. Kamkoľvek sa človek pohne, všade naráža na dogmy, bariéry, limity, pokrytectvo a dlhé roky fakticky otrockej práce kvôli statusu a jeho hračkám – bez reálneho cieľa a plnohodnotného potešenia.

V takejto situácii je pre niektorých oveľa ľahšie detinsky skĺznuť do nejakého fanatizmu s úlohami pritiahnutými za vlasy, no jasnými cieľmi, pre ktoré stojí za to položiť život a dokonca zomrieť… Alebo klesnúť na úplné dno, aby zbytočne neplytvali silami…

Ukradli sme im všetko: minulosť, prítomnosť a predovšetkým budúcnosť. Premárnili sme celú planétu, narábame s obrovskými rozpočtami a majetkami kvôli chvíľkovým pôžitkom. Miliardy a bilióny sa krútia v systéme a miznú nevedno kde, zakrývajú zákulisie demokracie.

A mladých posielame na vysoké školy a univerzity, aby potom ešte dlhé roky splácali štúdium, točili sa v ozubených kolesách konzumu a v neskorej dospelosti začali obohacovať systém zdravotnej starostlivosti. Byt, dom, vila, auto, dôchodok… Absolútne nezmyselná perspektíva bez akejkoľvek idey.

Človek potrebuje v živote niečo viac – niečo skutočne veľké, trvácne a povznášajúce. V našom storočí sa vyhýbame tomu, aby sme to nazývali šťastím, ale – áno, človek potrebuje šťastie. Skutočné, nefalšované, také, čo nevyhasne. Ako iskru večnosti, ktorá osvetľuje život a dáva mu zmysel, smer a prepojenie s ostatnými iskrami. Nech to znie akokoľvek vznešene, je to naša spoločná naliehavá potreba. Človek bez toho nie je človekom.

To je to, čo mladá generácia v skutočnosti potrebuje a čo ju vnútorne zožiera. Kvôli nám je ukrátená o jednoduché pravdy, nedokáže oceniť dôležitosť vzájomného prepojenia, zblíženia a porozumenia. Pritom práve vzájomné porozumenie a spoločné povznesenie sa nad konflikty sú základom, z ktorého sa začína cesta nahor, k jednému spoločnému šťastiu pre všetkých.

Aké sme my vlastne dinosaury! Namiesto toho, aby sme to deťom vysvetlili a pomohli im vydať sa na túto cestu, povýšenecky ich odsudzujeme, aby odčinili naše hriechy. Veď nech by vymysleli a vynašli čokoľvek, bez vnútorných zmien a bez skutočne ľudských vzťahov sa nebudú mať lepšie. Nech teda blúdia v temnotách hasnúceho dňa bez nádeje na záblesk úsvitu…

Či to už niekedy pochopia, alebo nie, aj tak sme my zradcovia.