Michael Laitman

Majestátne mestá boli vždy symbolom civilizačnej slávy, ich osudom je však žalostný zánik. Čo im prorokuje naša nepokojná doba? Poďme sa pokúsiť zachytiť začiatok nového trendu.

Babylon, ktorý je považovaný za prvú metropolu v histórii, kedysi žiaril veľkoleposťou a nádherou. Bol svedkom vzostupov a pádov, dokonca sa „reinkarnoval“, avšak dnes sú na zoznam svetového dedičstva UNESCO zapísané iba jeho starobylé ruiny.

Rím bol už v staroveku nazývaný „večným mestom“. Dodnes stojí, aj keď tu teraz žije iný národ, je to iná krajina, ktorá zďaleka už nie je ríšou. Pre turistov je niekedy podivné vidieť fragment Kolosea v otvore východu z metra – ako by sa na okamih preťali dve epochy.

Mestá ľudí vábia tromi faktormi: prácou, kvalitou života, statusom. Významné mestá majú slúžiť ako stelesnenie úspechu, ako „vizitka“ krajiny alebo regiónu. Londýn, Paríž, New York, Hongkong … V skutočnosti sú také mená len všeobecnými podstatnými menami. Každé z nich však nie je len mestom, ale pojmom, „kultúrnym extraktom“, svetonázorom.

Má to však aj opačnú stranu: v období úpadku sa rovnaké meno môže stať symbolom krachu. Súčasným príkladom je Detroit. Dokonca vznikol aj taký termín – „detroitizácia“, ktorý sa už začal bežne používať. Prežijú ostatné mestá?

O tom, že súčasná civilizácia vyčerpala svoje zdroje rastu, hovorím už dlho. A nielen ja; varujú pred tým ekológovia, sociológovia, ekonómovia, odborníci v rôznych oblastiach. Jediný rozdiel je v tom, že ja poukazujem na základnú krízu ľudských túžob, na slepú uličku egoistického paradigmu, ktorý vyčerpal možnosť sa v relatívne vyváženej forme tešiť, užívať si. Narazili sme na strop alebo sme dosiahli dna. Z toho plynie všetka naša nerovnováha, ktorá narastá lavínovým tempom.

Možno by sa svet naďalej otriasal v turbulenciách, bez toho aby si uvedomoval, čo sa vlastne deje, ale koronavírus tento proces dramaticky zrýchlil. Jedným z dôsledkov tohto impulzu sa stal nárast chorôb a násilia v amerických mestách. Niektoré dôsledky podobných kolízií sú už evidentné aj bez závislosti na politických a sociálnych príčinách.

Pozrime sa bližšie na New York, bezpochyby významné mesto. Žije tu vyše sto miliardárov a takmer milión milionárov. Takáto koncentrácia vlastníkov ohromného kapitálu sa nikde inde nevytvorila. Aj tu sa však počas krízy objavila odvrátená strana: 1% obyvateľstva mesta platí takmer polovicu všetkých daní a toto percento začalo z mesta utekať.

Do polovice augusta prišiel New York o 50 % daňového základu. Guvernér Andrew Cuomo v televízii prosil magnátov, aby sa vrátili. Tí sa však neponáhľajú, pretože „zrazu“ zistili, že platia menej obecných daní.

Catherine Wilde, vedúca mestského neziskového združenia špičkových podnikateľov, povedala: „Nechcú sa vrátiť. A my sa veľmi bojíme, že stratíme ešte viac, než sme stratili doteraz.“

„Vo veľmi bohatých štvrtiach mesta sa počet obyvateľov znížil o 40 % i viac,“ píše Peter Van Buren. „Čím je príjem v určitej štvrti vyššia, tým je pravdepodobnejšie, že je opustená. Realitný agent mi oznámil svoj odhad, že je dokonca aj v mojom dome strednej triedy s 300 bytovými jednotkami prázdna asi tretina bytov.“

Dochádza už k tomuto: kým demonštranti na uliciach zhadzovali pomníky, koronavírus „zvrhol“ ideály minulej éry. Problém New Yorku spočíva v strate statusu. A zďaleka nie je jediným mestom, ktoré spadlo do tejto pasce. Potoky „dezertérov“ prúdia aj z iných miest.

Je samozrejmé, že obyčajní ľudia by svoju metropolu nemohli tak ľahko opustiť. Jej príťažlivosť sa však znižuje, lesk vybledol a tí, ktorí odídu, sa väčšinou nevrátia. Keď si to budú želať, môžu navštíviť napríklad Carnegie Hall alebo nejakú reštauráciu, ale časom sa vytratí aj táto „potreba“.

Veď sa mení samotné myslenie človeka. Život vo veľkom meste už nie je známkou úspechu. Nie je to vírus, ale akási vnútorná sila, sila rozvoja, ktorá prevracia naše priority a vedie nás k iným horizontom, ktoré nie sú skryté za mrakodrapmi.

K tomu sa pripája súčasná transformácia: práca na diaľku, dištančné vzdelávanie, online služby, pokročilé výrobné technológie a veľa ďalšieho. Nové generácie sa interne aj externe rýchlo vzďaľujú od všetkého, na čom bola postavená koncepcia prosperity v 20. storočí. Moderné mestá, expanzívne rastúce do šírky a hore, nezodpovedajú tým sociálnym vzťahom, ktoré sa ešte len formujú, avšak sú už rozlíšiteľné v kontúrach budúcnosti.

Veď sa mení samotná podstata života. „Fyzické“ spojenia sú znehodnotené, a keď pre seba človek hľadá to správne miesto, stále častejšie ho hľadá vo „virtuálnom“ integrálnom zmysle. Odliv obyvateľov za hranicami newyorského „Veľkého jablka (The Big Apple)“ vypovedá o tom, že človek všetkých týchto ľudí, kancelárie, firmy a banky vlastne nepotrebuje. Veď ich môže riadiť, zatiaľ čo sedia v pyžame doma na gauči. Prečo by si mal držať priestory v meste, ktoré sa už nelesknú a ktoré stratili svoje predošlé čaro?

To, čo včera spájalo ľudí, sa ukázalo byť ilúziou, dekoráciou, klamstvom. A ak je vzťah nesprávny, je lepšie ho prerušiť. „Odlúčenie hriešnikov je dobré pre nich a dobré pre svet,“ povedali naši mudrci. „Hriešnici“ – to znamená tí, ktorí žijú len pre seba, na úkor ostatných. Ich nádherné mestá sú pod ťarchou vlastných požiadaviek jedného dňa predurčené k pádu podobne ako Babylonská veža. A dnes sa to deje v globálnom meradle, na poslednom závite špirály, v globálnych otrasoch, ktoré sú predzvesťou kvalitatívneho prechodu.

Zásadná otázka v súčasnosti znie: aké by malo byť správne spojenie medzi nami? A je už jasné, že musí byť vnútorné, nepokrytecké, nevykorisťujúce. Musí byť ľudské. Pandémia ľudí rozdeľuje fyzicky – a tým postupne nastoľuje rovnováhu. Áno, je nám nepríjemne, horúco, ale takto to prebieha vždy, keď umiera prežité, zastarané. Vstupujeme do obdobia jednoduchých a praktických vzťahov, ktoré sú zbavené zložitej hierarchie súčasných veľkomiest. A to je len prvá fáza uvoľnenia, oslobodenia.

V ďalšej fáze nás čaká spojenie sŕdc. Teraz sa to javí ako niečo naivného, ​​prostého, ale pod smršťou nepriaznivých okolností začneme chápať, že zo slepej uličky jednoducho nemáme iné východisko a že nejde o návrat k nejakému chimérickému patriarchátu, ale naopak, o prielom jedného k druhému a dobrú budúcnosť pre všetkých.

Zo zotrvačnosti sa jeho príchodu bránime, čakáme na uvoľnenie, úľavu, zmeny sú však nevyhnutné. Bohatí pred nimi neuniknú, keď sa presťahujú von za mesto, neprečkajú ich v pohode na pokosenom trávniku. Pred budúcnosťou sú si všetci rovní. Jediný rozdiel je v tom, kto sa skôr zamyslí a začne tomu rozumieť. V horšom prípade sa pochopenie premení na trýznivú nočnú moru, ale vyhnúť sa mu nedá.

Ľudstvo už nemá na výber. Situácia je taká, že správne vzťahy medzi nami sú príkazom doby, krikom osudu! Bohužiaľ zatiaľ nevidím, že by to ľudia pochopili. Ale prinajmenšom už je o tom možno hovoriť tak, aby ťa neodháňali od prahu, nechceli ťa stíšiť alebo ťa nezosmiešňovali. Pretože problém neustupuje a ľudia prestávajú chápať, čo robiť so sebou, so svojimi deťmi, sa zajtrajším dňom.

Zajtrajšok nepríde, kým sa nevysporiadajú s dneškom. Aby sme mohli prijať budúcnosť, musíme sa vzdať minulosti – všetkého, čo nás oddeľuje.

Tieto jednoduché slová sú však ako nôž v srdci. Do takej miery sme podplatení „nádherou Babylonu“. Ale vpred nás vedie sama príroda, vedie nás k vnútornej jednote, k životu v jednotnom svete. Či tak alebo onak, jej volanie určite pocítime a budeme počuť všetci.

A mestá – mestá zostanú len v novom formáte, premenia sa zásluhou stmelenej vyspelej spoločnosti. Bude v nich viac zelene, viac automatizácie, viac toho, čo uľahčuje život. Na cestách zostanú iba drony a doprava sa potom premiestni do vzdušného priestoru. To všetko je úplne reálne, plne predvídateľné, ale nie je to tým hlavným.

To hlavné spočíva v ľuďoch, ktorí sa naučia žiť v spoločnej budúcnosti, starať sa o seba navzájom a rozumieť si. Perspektívy, ktoré sa pred nimi otvoria, nepredstaviteľne prekonajú všetko, čo nám mohol ponúknuť Babylon v akejkoľvek podobe.