Pandémia koronavírusu a očkovanie viedli k mnohým príbehom: napríklad o žene, ktorá nevedomky nakazila celú svoju rodinu a veľmi to ľutovala, ale ľudia, ktorých nakazila, jej to nikdy neodpustili. Namiesto pochopenia a odpustenia sa jej otvorene vyhrážali.

O deťoch, ktoré boli nútené odísť do izolácie kvôli svojim kamarátom, a preto sa medzi sebou pohádali na život a na smrť.

A neobyčajný príbeh rodičov, ktorí sa pokúsili nakaziť svoje deti koronavírusom, aby ho mohli dostať v miernej forme a získať tak zelenú kartu.

Tieto a ďalšie podobné príbehy vyvolali živú diskusiu na sociálnych sieťach. Pomáha vakcína? Očkovať či neočkovať? Ako sa správať k tým, ktorí neboli očkovaní a pri nákaze pokračujú v šírení choroby?

Ak nakazená osoba dodržala všetky pokyny ministerstva a napriek tomu nakazila ostatných, nedalo sa nič robiť, bol to osud. Na tom sa zhodli všetci. Ak však osoba vedela o pokynoch ministerstva, ignorovala ich a nakazila ostatných, potom je vinná a musí byť potrestaná, alebo má právo konať podľa vlastného uváženia, podľa svojho najhlbšieho presvedčenia?

Aby sme boli spravodliví, v tomto prípade bola väčšina diskutujúcich za trest. A to ma potešilo. Nie preto, že by mal byť dotyčný potrestaný, ale preto, že ľudia začali chápať, že sme všetci zodpovední jeden za druhého.

Začali sme si uvedomovať, že musíme počítať jeden s druhým a správať sa k sebe inak ako predtým. Pochopili sme, že sme všetci na jednej lodi a každý sa musí postarať o toho druhého. A to je hlavný prínos súčasnej pandémie.

Samozrejme, aj pred pandémiou bolo jasné, že každý z nás je súčasťou niečoho väčšieho – rodiny, komunity, krajiny… Ale pred pandémiou sme o tom príliš neuvažovali, pretože sme nevnímali globálne dôsledky toho, že sa o seba navzájom nestaráme, že sa ignorujeme.

Dnes sme však jasne presvedčení, že činy jedného človeka ovplyvňujú všetkých a každý sa musí správať zodpovedne. A tí, ktorí nechcú niesť zodpovednosť za svoje činy pred spoločnosťou, sa od nej môžu izolovať. Ako to urobí, je jeho vec, ale spoločnosť musí vedieť, že takýto človek pre ňu už neexistuje. So všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú.

Ja som sa napríklad s príchodom koronavírusu mohol úplne izolovať a s nikým neprichádzať do kontaktu. A pandémiu som mohol prekonať aj bez vakcíny. To je isté. Ale nechal som sa zaočkovať, pretože som sa riadil usmerneniami aj zo solidarity s tým, čo robí môj národ.

Koniec koncov, nejde o koronavírus, ale o môj postoj k spoločnosti, k mojim ľuďom. Pre mňa to nie je strach z infekcie, ani otázka správnosti či nesprávnosti očkovania. Väčšina ľudí sa rozhodla pre očkovanie, alebo aspoň proti nemu nenamietala, a tak mám pocit, že im to dlžím. Pretože som telom svojho ľudu, svojho národa – je to duchovný princíp, duchovný zákon.

Všetky zákony existencie izraelského národa vychádzajú z kabaly a sú odvodené zo vzájomnej úcty, z bratskej lásky, a to ako v rámci národa, tak aj voči ostatným národom sveta. Tieto zákony totiž vychádzajú zo základov prírody, zo zákonov Stvoriteľa.

Ako napísal veľký kabalista 20. storočia Baal HaSulam vo svojom texte „Mier vo svete“: „Človek nemôže existovať bez spoločnosti, rovnako ako sa bez nej nemôže sám uživiť. Samotná príroda tak núti človeka žiť životom spoločnosti.

To je jeho zákon, a kto ho poruší, bude určite potrestaný, pretože svojím konaním marí zámer, ktorý stanovil Stvoriteľ. A keďže číselný význam slov „príroda“ a „Stvoriteľ“ je rovnaký, zákony Stvoriteľa sa môžu nazývať prikázaniami prírody a naopak, pretože sú jedno a to isté.“