Michael Laitman

Väčšina z nás si neuvedomuje motívy svojho konania. Prechádzame životom takpovediac na autopilota a málokedy sa zamýšľame nad tým, čo nás núti robiť to, čo robíme, hovoriť to, čo hovoríme, a myslieť si to, čo si myslíme. Má to svoj dobrý dôvod: nikto si nechce uvedomiť, že motiváciou nášho konania je strach. Sme v neustálom únikovom režime a myšlienka naň je neznesiteľná.

Jeden zo susedov v bytovom dome, kde bývam, má strach zo svojej banky. Je strašne zadlžený a banka mu môže kedykoľvek zablokovať všetky platby a trvalé príkazy. Ďalší sused má strach z polície. Chytili ho pri šoférovaní pod vplyvom alkoholu a bojí sa, že mu polícia príde prehľadávať byt. Ale najviac sa bojí, že by polícia mohla prísť do jeho kancelárie s príkazom na prehliadku a zahanbiť ho pred jeho spolupracovníkmi.

Všetci sme takí: bojíme sa niečoho alebo mnohých vecí. Bojíme sa toho, čo si o nás ľudia pomyslia a čo o nás povedia. Bojíme sa o svoje deti na toľkých úrovniach, že to ani nevieme opísať. Bojíme sa vírusu, bojíme sa klímy, bojíme sa teroristov, bojíme sa, že nás budú využívať kolegovia, spolupracovníci a šéfovia, a bojíme sa o svoju budúcnosť a budúcnosť našich detí.

Stručne povedané, sme nevedomky zapletení do siete strachov, ktorá každým okamihom formuje a určuje náš život. Navyše práve prostredníctvom tejto siete máme pocit, že žijeme, že existujeme. Tlaky, ktoré pociťujeme od všetkého okolo nás – od nerastov cez rastliny a zvieratá až po ľudí – nám umožňujú cítiť tento svet a seba v ňom.

Je to však negatívny pocit. Zo všetkého máme strach. Snažíme sa užívať si život, ale všetko, čo dostávame, je tlak zo strany vlády, banky, šéfa, detí, úradov a podobne. Sme v bode, keď sa považujeme za šťastných, ak nás nikto a nič netrápi. To však nie je šťastie, je to neprítomnosť utrpenia.

Nemôžeme sa prestať báť; tak je postavený svet a tak sme postavení aj my. Môžeme však zmeniť veci, ktoré nás desia, čo následne zmení naše pocity.

Sme bytosti hľadajúce potešenie. Bojíme sa, keď máme pocit, že by sme mohli byť zranení alebo si neužívať život. Preto je náš strach určený tým, čo si chceme užiť. Ak si chceme užívať iné veci než tie, ktoré chceme práve teraz, budeme sa báť iných vecí, a podľa toho sa zmení celý náš pohľad na svet a vlastne aj celý náš svet.

Trik, ako sa vymaniť z depresívneho, smutného stavu našej existencie, spočíva v tom, že presunieme svoju pozornosť zo sústredenia sa na seba na sústredenie sa na iných. Pozrite sa na matky sústredené na výchovu svojich detí. Ľudské matky aj matky v ríši zvierat sú skvelým príkladom odvahy a sily, ktorú čerpajú zo starostlivosti o iných, konkrétne o svoje mláďatá.

Mali by sme sa z toho poučiť. Materinská láska prichádza prirodzene, ale láska k cudzím ľuďom si vyžaduje tréning a prax a široký spoločenský konsenzus k tomuto procesu. Práve to však dnes potrebujeme, a to zúfalo. Potrebujeme sa naučiť nebáť sa, že sa nebudeme dostatočne starať, že nebudeme dostatočne dávať. Náš tlak musí byť tlakom milujúcich matiek, tlakom, ktorý vytvára život, a nie tlakom nepriateľov, ktorí chcú zničiť svojich protivníkov. Ten druhý tlak pociťujeme práve teraz a zabíja nás i svet, v ktorom žijeme.

Sme v zúfalom stave. Naša planéta ani ľudstvo už dlho nevydržia negatívny tlak, ktorý vyvíjame jeden na druhého i na životné prostredie. Ak nezmeníme svoje obavy a strach zo záujmu o seba na záujem o druhých, naše egocentrické zameranie na seba nám prinesie vlastnú záhubu.