„Pravda je v očiach pozorovateľa,“ hovorí slávna maxima. V dobe falošných správ je ťažšie ako kedykoľvek predtým rozlíšiť pravdu od lži. Ako sa teda môžeme rozhodnúť, komu veriť? Ako môžeme vedieť, ktorá cesta je správna, keď sa zdá, že všetci sú nečestní? Filozofia, matematika, právo a veda používajú rôzne techniky na určenie pravdy a jej definovanie. Aj múdrosť kabaly má svoju definíciu: pravda je starostlivosť o druhých. Stvoriteľ sveta ho stvoril s kvalitou lásky ku všetkým stvoreniam, pretože inak by ich nestvoril, a v hebrejčine je Emet [pravda] jedným z mien Stvoriteľa. Takže pravda je Stvoriteľ – a je to láskavý vzťah k druhým. Každý iný vzťah k ostatným je teda lžou alebo sa jej blíži.
Láskavosť alebo starostlivosť o druhých znamená, že sa k druhým správam s láskavosťou a starostlivosťou, že myslím na ich prospech. Nemusím vedieť, čo je pre nich dobré a čo nie; nejde o to, čo viem alebo neviem, ale o to, čo voči nim cítim. Vďaka starostlivosti o druhých budem vedieť aj to, ako s nimi zaobchádzať spôsobom, ktorý je pre nich dobrý.
Z toho vyplýva, že ak sa chceme stať pravdivými, musíme sa naučiť, ako sa starať o druhých, pretože našou vrodenou prirodzenosťou je sebectvo. Aby sme to dokázali, musíme sa zaradiť do spoločnosti, v ktorej môžeme pestovať takéto city voči sebe navzájom, a kde ja môžem druhým ukázať, že sa k nim správam pravdivo, teda láskavo, a oni mi toto správanie opätujú.
Pravda teda nie je niečo absolútne. Miera mojej pravdivosti závisí od úrovne mojej láskavosti voči druhým. Absolútna pravda je konečným cieľom nášho úsilia, konečnou nápravou. Je vyvrcholením procesu nápravy našich vzťahov.
Všimnite si, že sa nemusíme opravovať ani nijako meniť. Stačí, ak zmeníme svoj vzťah k druhým, svoj postoj k druhým. Ak to s druhými myslíme dobre, konáme voči nim pravdivo. Ak chceme druhým ublížiť, konáme voči nim falošne. Je to vlastne celkom jednoduché.
Existuje aj ďalšie príslovie, že pravdu hovoria len deti a opilci. Je na tom niečo pravdy, pretože ako rastieme a stávame sa rafinovanejšími, svoje zlé úmysly voči druhým zakrývame. Využívame druhých a máme k nim dobrý vzťah len vtedy, keď to poslúži našim sebeckým záujmom. V dôsledku toho musíme svoje zlé úmysly skrývať pred nimi, ako aj pred sebou samými, pretože je veľmi nepríjemné myslieť na seba ako na egoistu. V istom zmysle slova je jedinou pravdou v našom svete pokrytectvo.
Môžeme zmeniť svoj vrodený egoizmus a stať sa pravdivými, láskavými ľuďmi. Nemôžeme to však urobiť sami. Aby sme sa zmenili, musíme sa zaradiť do sociálneho prostredia, ktoré mi potom neustále ukazuje, že ostatní sú láskaví alebo aspoň láskavejší ako ja. Použitie závisti týmto spôsobom ma môže povzniesť z mojej súčasnej, na seba zameranej povahy do stavu záujmu o druhých, a zmena mojich vlastností zo starostlivosti o seba na starostlivosť o druhých sa považuje za zmenu od lži k pravde.
Nemôžeme si pomôcť, ale začíname od klamstva; je to naša prirodzená povaha. Mali by sme ju však používať len tak dlho, ako je potrebné, aby sme sa odhodlali, že chceme seba samých zmeniť. Keď sa rozhodneme, že sa chceme zmeniť, musíme sa s pomocou prostredia, ako som práve uviedol, povzniesť nad svoju prirodzenosť a osvojovať si čoraz viac a viac láskavosti.
Vidíme, že pokiaľ ide o zmenu nás samých, sme závislí od druhých. Preto ak chceme uspieť, musíme sa postarať o to, aby sa aj čoraz viac ďalších ľudí chcelo zmeniť k lepšiemu. Z toho vyplýva, ako vždy hovorí múdrosť kabaly, že jedinec – človek a spoločnosť sú na sebe navzájom závislí, čo znamená, že ak sa nedarí spoločnosti, nebude sa dariť ani jednotlivcovi.
To iste a zvitky z Nag Hammadi ti nič... ...
Ježiš pred Pilatom povedal.Preto som prišiel... ...
Celá debata | RSS tejto debaty