Michael Laitman

Efekt nadhľadu je málo známym psychologickým fenoménom, ktorý zažili niektorí astronauti pri pohľade na Zem z vesmíru. Vedci tento efekt popisujú ako „stav úžasu so seba transcendentnými vlastnosťami, ktoré sú vyvolané obzvlášť pôsobivými vizuálnymi podnetmi“. Najvýraznejšími spoločnými aspektmi osobného prežitku Zeme z vesmíru sú ocenené a vnímané krásy, nečakané a dokonca ohromujúce emócie a zosilnený pocit spojenia s ostatnými ľuďmi a Zeme ako celku.
Michael Collins, člen posádky kozmickej lodi Apollo 11 (1969), povedal, že „vec, ktorá má naozaj prekvapila, bola , že z nej (Zeme) vyžarovala atmosféra krehkosti. A prečo to neviem. Neviem to dodnes. Mal som pocit, že je maličká, úchvatná, že je prekrásna, že je to domov, a že je krehká“. Edgar Mitchell, ktorý bol na palube Apolla 14 (1971), spomínal. „Človek si okamžite vytvorí globálne vedomie, orientáciu na ľudí, intenzívna nespokojnosť so stavom sveta a nutkanie s tým niečo urobiť. Z mesiaca vyzerá medzinárodná politika tak malicherne. Človek má chuť chytiť politika za vlasy, odtiahnuť o štvrť miliónov kilometrov ďalej a povedať mu: „pozri sa na to, synu..“
Jeden môj študent sa ma opýtal na efekt nadhľadu a navrhol, že vďaka vesmírnej turistike by sa ľudia mohli cítiť viac spojení so Zemou a medzi sebou navzájom.
Rozumiem, že výlet do vesmíru a pohľad na svet odtiaľ by človeka prinútil uvedomiť si krehkosť našej ( nie tak veľkej) modrej guličky a to, ako sme na sebe závislí. Z vesmíru je ľahké vidieť, že všetci dýchame rovnaký vzduch, živí nás spoločná pôda a pijeme rovnakú vodu.
A predsa neverím, že by cestovanie do vesmíru zmenilo niečo na tom, ako sa chováme k našej planéte, pretože ľudia pri kormidle, tím, ktorí rozhodujú je úplne jedno. António Guterres, generálny tajomník Organizácie spojených národov, v apríli sa vyjadril k týmto ľuďom veľmi nediplomaticky: „ Niektoré vlády a vedúci predstavitelia podnikov hovoria jednu vec, ale v zapätí urobia druhú. Jednoducho povedané klamú.
Keď to vidíte, máte chuť vziať politikov do vesmíru, nechať ich pozerať sa na Zem zhora ako navrhoval Edgar Mitchell a nechať ich tam plávať pokiaľ sa nezmenia. Ale vážne, nemyslím si, že sa zmenia, alebo dokonca, že by sa mohli zmeniť.
Politikom ide o jedno, o vládnutie. Nič iného nevidí ani necíti. Pokiaľ sú nažive, chcú byť hore a na ničom inom im nezáleží.
Čo s tým môžeme urobiť? To naozaj neviem. Pokiaľ však dostatočný počet ľudí nezmení na svet svoj pohľad a neuvedomia si, že solidarita a vzájomný záujem sú dôležitejšie ako pýcha a moc, tak dovtedy vtedy nezmenia svoje názory aj politici. Ak by sa tak stalo nezmenia sa z vnútra, ale možno si len uvedomia, že pokiaľ chcú byť pri kormidle musia podporiť také hodnoty, ako sú starostlivosť o druhých a súcit. Nie ješitnosť a zahľadenosť do seba. Na záver sa dá povedať, že potrebujeme dôkladný vzdelávací proces, aby sme sa stali nie len ľuďmi, ale aj humánnymi bytosťami.