Michael Laitman

Nedávne štúdie ukázali, že existuje „demokratická recesia“, ako ju nazval jeden dokument. V jednej štúdii oplakávajú: „Na prekvapenie mnohých na Západe pád ZSSR v roku 1991 neviedol k prijatiu liberálnej demokratickej vlády na celom svete… V skutočnosti sa autoritárstvo vrátilo a liberálna demokracia je už najmenej 15 rokov na ústupe.“ Keď už hovoríme o 15 rokoch, čínsky prezident Si Ťin-pching si zabezpečil tretie päťročné funkčné obdobie a tým sa vyhol tradícii svojej strany: odstúpiť po dvoch funkčných obdobiach. Okrem toho prezident Ťin-pching „presadzoval spojencov, ktorí podporujú jeho víziu prísnejšej kontroly nad spoločnosťou“. Keďže sme sa nenaučili používať slobodu, budeme si musieť zopakovať lekciu a možno aj celý školský rok.
Každý národ má svoj vlastný charakter a nie všetky národy zvládnu liberálnu demokraciu. Ak si vezmete napríklad Čínu, nemyslím si, že demokracia je pre ňu ten správny režim. Pre Čínu, ktorá má viac ako 1,4 miliardy ľudí, sa liberálna demokracia nezdá ako fungujúce usporiadanie,
Aj mentalita ľudí sa prikláňa k tomu, že sú vnímaní ako radoví pracovníci. To v žiadnom prípade neznamená, že by sa s Číňanmi malo zle zaobchádzať alebo ich nejakým spôsobom zneužívať, to rozhodne nie. Ide o to, že sa v obmedzujúcich podmienkach cítia pohodlnejšie ako ostatní. To je dôvod, prečo sa čínskej vláde podarilo zaviesť dlhšie a prísnejšie obmedzenia týkajúceho sa Covidu, zatiaľ čo iné krajiny tak neurobili.
Problémom teda nie je ústup demokracie, ale opätovný vzostup despotizmu. Viaceré veľké mocnosti v súčasnosti riadia tyrani. Tie krajiny, ktoré sa považujú za demokratické, sú dnes menej demokratické, ako boli pred desiatimi či dvoma rokmi. Zdá sa, že ľudstvo stratilo ilúzie o demokracii, alebo sa mu len nedarí udržať si ľudskosť.
Národ, ktorého režim umožňuje slobodu, by ju mal využívať na jeden jediný účel. Keď sa mu to nedarí, sloboda mu je odňatá a zvyšuje sa tlak na presadenie toho istého účelu. Zámerom ľudskej spoločnosti nie je, aby si každý človek robil, čo chce. To by nebola spoločnosť, ale anarchia. Zámerom ľudstva je zjednocovať sa dovtedy, kým sa všetci nebudeme starať jeden o druhého viac ako o seba, až kým nebudeme všetci „ako jeden človek s jedným srdcom“.
Žiaľ, nič sa nezdá byť pre ego odpudivejšie, ako starať sa o cudzích ľudí viac ako o seba. Napriek tomu svet vytrvalo smeruje k väčšiemu prepojeniu a väčšej vzájomnej závislosti. Keďže sa nám spojenie s druhými prieči, tak rastúca, ale nežiaduca prepojenosť sa nám zdá ako trest a následne vznikajú konflikty.
Trend rozbíjania vzťahov, lebo blízkosť pôsobí klaustrofobicky, ovplyvňuje každý aspekt nášho života. Rozkladá rodinnú jednotku, odolnosť našich komunít, toleranciu našich vodcov a vzťahy medzi krajinami.
Kde sa to skončí? To závisí od nášho rozhodnutia. Nie od rozhodnutia toho či onoho človeka, ale od vôle ľudstva. Môžeme sa rozhodnúť prijať prepojenosť a využívať jej výhody, alebo sa ju pokúsiť odmietnuť, zlyhať a ocitnúť sa v tretej svetovej vojne. Tretia cesta neexistuje.
Keď pochopíme, že smerujeme k väčšej prepojenosti a vzájomnej závislosti, pretože toto je nezmeniteľný smer evolúcie, začneme v tejto nezvratnej situácii hľadať výhody. Keď tak urobíme, zistíme, že to má nespočetné množstvo kladov a doslova žiadne zápory. Zistíme, že naše živobytie je zabezpečené a náš osobný prejav je podporovaný, lebo prispieva k spoločnému dobru. Nebudeme potrebovať políciu ani armádu a nebude žiadna depresia, pretože ľudia sa budú starať jeden o druhého. V dôsledku toho sa zvýši zdravie a dĺžka života ľudí, ktorí sa budú cítiť šťastní a spokojní.
Tento opis sa môže zdať utopický, ale každá cesta sa začína prvým krokom a ten sme ešte neurobili. Keď začneme, zistíme, že cesta k nášmu novému stavu bytia je oveľa príjemnejšia ako cesta, po ktorej ideme dnes a ktorá vedie do zaručenej dystopie (Spoločnosť, ktorá sa vyvíjala nesprávnym smerom a má zásadné nedostatky).