Michael Laitman

Vrchol „Koronavírusovej povodne“ je za nami, hladina obáv opadla, voda sa vrátila medzi pevné brehy. Uvedomujeme si však, čo sa cez nás v skutočnosti prehnalo? A ako sa pripraviť na veci budúce?

„Nikdy nepremárnite dobrú krízu.“ (Winston Churchill)

Pandémiu koronavírusu považujem za systémovú udalosť. Presne odráža súčasný stav sveta a jeho kriticky slabé miesta. Kým diagnostikujeme pacientov, koronavírus diagnostikuje nás. Ale jeho posolstvo sme zatiaľ nepochopili, a preto tu s nami zostane aj naďalej.

Bolo to jasné od samého začiatku, a aj preto bola neustále spomínaná druhá vlna epidémie. V skutočnosti ešte neskončila ani tá prvá. Koniec koncov, o chorobe vieme príliš málo, chýbajú nám spoľahlivé štúdie, skutočné štatistiky, elementárna opatrnosť. Závery možno urobiť vtedy, ak budeme môcť porovnávať, a nie je vylúčené, že keď sa po roku obzrieme späť, budeme sa na seba hnevať za náhlenie sa, s ktorým sme túžili premôcť epidémiu.

Vedci v blízkej budúcnosti nevidia nič ružového. To najlepšie, na čo sa spoliehajú, je kolektívna imunita a očkovacie vakcíny. Oboje však so sebou nesie rad otázok, na ktoré zatiaľ neexistujú odpovede.

Jedna vec je jasná – v ére globálnych vzťahov a globálnych otrasov sa nemôžeme spoliehať na úzkostlivé, obmedzené rozhodnutie, na zákony džungle, aj keď sú prenesené do civilizovanej podoby. Svet sa postupne stáva „spoločnou loďou“, a to vyžaduje revíziu starých prístupov, starých dogiem, starých priorít. Je nemožné pokračovať v ignorovaní vzájomných vzťahov, byť si navzájom cudzí a bezohľadne využívať životné prostredie, prírodu.

Koniec koncov, dnes je jasné aj to, že: táto kríza rozhodne nebude posledná a je nepravdepodobné, že si ju budeme pamätať ako najhoršiu. Svet však ešte nie je pripravený na to, aby sa pozrel na celkový obraz a určil jednoznačné závery. Svet je zmätený a schováva sa za čiastočné opatrenia. Svet sa nechce zmeniť.

Nechápeme, čo sa deje, očakávame, že budeme žiť ako predtým – všetky priemyselné a komerčné odvetvia postupne obnovujú svoju činnosť. Nanešťastie sú rozhodnutiami vlád ovplyvnené záujmy tých, ktorí dostali šancu „zísť“ krízovú vlnu a získať veľký jackpot. Ich výkriky sú plné tragédie, ale často stoja ďaleko od priepasti. Súčasne sú v tieni okázalých tvrdení veľkých hráčov ponechaní obyčajní ľudia, ktorých hlas je slabý, ľudia, ktorí netušia, kedy sa vrátia k svojej predchádzajúcej práci a či sa vôbec vrátia.

Celý náš systém je chybný, chorý. V prvom rade by mali byť rozpočtové dotácie určené pre najslabších, avšak silní si ich už teraz trhajú na kúsky …

Ver v seba!

Našim pochybením je, že sa snažíme o minulosť, ktorá už neexistuje. Mali sme príležitosť preskúmať všetky oblasti našej činnosti z hľadiska zdravého rozumu a nechať len to podstatné. Minimálne by došlo k zníženiu rizika šírenia infekcie a získanie času pre výskumných pracovníkov. To isté platí pre deti: s otvorením základných a materských škôl by stálo za to počkať do 2. septembra. Áno, aj napriek všetkým ťažkostiam, ktoré by toto rozhodnutie prinieslo.

A ešte viac hanebné je naše ignorovanie globálnej výzvy. Bolo možné podniknúť niekoľko krokov smerom k integrácii. Dalo sa aspoň premýšľať o podstate nepríjemnej situácie, do ktorej sme sa dostali. My sme však krízu ako šancu na prestavbu, konsolidáciu a vytvorenie systému, ktorý by nikoho nevynechal, nevyužili. Kríza nám nastavila zrkadlo, ale my sme v ňom svoj skutočný obraz nevideli.

Pozrite sa: koronavírus, resp. Príroda, nás doslova zahnala do rôznych kútov našej vlasti a izolovala nás v našich domovoch. Matka Príroda oddelila hádajúce sa deti a predložila im problém, ktorý mohli vyriešiť iba spoločne. Tento problém navyše poukázal na niečo oveľa hlbšieho. Netýkal sa len zdravotnej stránky veci, bol zároveň sociálny, mnohostranný, zjednocujúci.

Čo robia múdri rodičia: predkladajú úlohy, ktoré deti rozvíjajú, predstavujú im výzvy, ktoré vyžadujú prestať hovoriť ako dieťa, zmúdrieť a dosiahnuť dohodu. A výsledky nie sú vidieť hneď, deti rastú a učia sa.

To je realita. Príroda si s nami hrá – hračky sú naše, ale pravidlá hry určuje ona. Nebije, ale rozvíja, nešľahá, ale stimuluje. A zrazu sme sa cítili malí, bezbranní. Neposlušné deti sa na mesiac upokojili, pyšne zdvihnuté nosy vystriedala úzkosť v očiach.

Príroda hovorí

… A to je zatiaľ všetko. Áno, postupne si uvedomujeme, že nemožno robiť všetko, čo nás napadne. Ale v hmle pred nami nevidíme svetlo a včerajšok nás láka späť do krajiny lekcií, z ktorých sme sa neponaučili. Mali by sme čo najskôr pochopiť, že návrat k tomu, čo bolo, nie je cesta von, ale slepá ulička!

Príroda hovorí svojim deťom: „Nedovolím vám bojovať len preto, že to vychádza z vašej podstaty. Zrodila som vás, aby ste sa nad tým povzniesli k jednote. Dosiahnutím správneho spojenia môžete zneutralizovať všetko škodlivé a stať sa láskavým, vzdelaným a nerozlučným spoločenstvom.“

Niečo sme začuli, ale mávli sme nad tým rukou. Veď všetko staré je jasné ako deň a to nové vyžaduje učenie a jednotnú zhodu, čo sa stále javí ako nedosiahnuteľné.

To je naša hlavná chyba – neveríme sami v seba dokonca ani pod prísnym materským pohľadom. Nevidíme, že nakoniec postupujeme správne, a nie ako vždy. Držíme sa našich hračiek a uniká nám priebeh Hry, jej smer a vývoj.

Ale keď už sa vo svojich očiach vidíme ako beznádejní, prečo by sme neverili prírode? Prečo neísť za ňou pre tipy, ktoré pre nás teraz má? Koniec koncov vie všetko lepšie. A ona v nás verí.

Odložme našu detskú logiku a pozrime sa na seba z iného uhla, očami Prírody. Poďme jednoducho robiť svoju prácu – naučiť sa skutočnému zjednoteniu, zapojiť sa do veľkolepého, integrálneho systému, aby sme v ňom vo výsledku zaujali vedúce postavenie a stali sa jediným celkom, účelne spolupracujúcim s neživou, rastlinnou a živočíšnou prírodou. Tak dosiahneme dobrého vzájomného vzťahu, čistého, jasného a šťastného sveta, v ktorom je každý rovnako dôležitý a rovnako zodpovedný.

Získali sme príležitosť pozrieť sa na životné podmienky budúcej generácie v stave „Mier vo svete“, keď celé ľudstvo dosiahne najvyššieho bodu a využije svoju jedinečnosť len k odovzdávaniu blížnym, a nie pre svoj vlastný prospech. (Ba’al HaSulam).

Pre život vo svete dospelých vyžadujeme od detí dodržiavanie pravidiel. Presne to isté príroda vyžaduje od nás. Neplníme za deti ich úlohy, pretože inak sa nič nenaučia. Úplne rovnako jedná Príroda s nami.

Neustúpi, nevzdá sa. Pripravuje pre nás nové rany, stále zreteľnejšie a „kvalitnejšie“ – aby sme postupne menili smer nášho vývoja, až kým s ňou nezačneme dobrovoľne, vedome spolupracovať. A potom sa otvoria dvere z detskej izby.