Michael Laitman

Potom, čo bol zabitý a sťatý Samuel Paty, sú protesty ľudí francúzskou „Labuťou piesňou“. Paty, povolaním učiteľ, bol zavraždený za to, že počas výučby o slobode prejavu ukazoval karikatúry proroka Mohameda. Podľa BBC News „Po útoku vykonala polícia raziu  približne v 40 domoch a vláda tiež nariadila uzavretie mešity na šesť mesiacov“. Pre Francúzsko je to však príliš málo, príliš neskoro. Krajina je na ceste k tomu, aby sa stala moslimským kalifátom.

Francúzi pred nátlakom moslimského fundamentalizmu skutočne obstáť nemôžu. Ustúpili svojim bývalým poddaným, avšak skôr ustúpili svojmu skepticizmu, čo sa týka vlastného životného štýlu a zásad. Už viac nevolajú: „Vive la République!“ Chcú pokoj a ticho, ale nedosiahnu ho.

Islamizácia Francúzska prebieha už dlhšiu dobu. Do Francúzska po celé desaťročia prichádzali moslimovia, aby tu hľadali lepší život, než aký mali doma. Približne do roku 2010 to boli prisťahovalci hlavne z bývalých francúzskych kolónií. Tieto krajiny sa nazývali „protektoráty“, ako v prípade Tuniska a Maroka, alebo to boli súčasti francúzskej metropoly, ako v prípade Alžírska. V týchto kolóniách sa usadilo veľa francúzskych občanov. Francúzi sa tešili úplnej slobode, ale miestni obyvatelia boli utláčaní.

Potom, čo sa Francúzsko stiahlo z kolónií, aj naďalej tam prichádzali prisťahovalci, či už ako lacná pracovná sila, alebo ako utečenci hľadajúci útočisko pred hladom a vojnou. Francúzi zo svojej strany presadzovali politiku asimilácie a podnecovali prisťahovalcov, aby si osvojili miestny jazyk, kultúru a vieru, najmä kresťanstvo.

Zhruba od polovice 80. rokov 20. storočia však Francúzsko svoju politiku asimilácie zmenilo na integráciu a novoprijatým bolo umožnené, aby si zachovali svoju svojbytnú kultúru a tradície. Toto riešenie však malo neblahé následky. Prisťahovalci nesplynuli s francúzskou spoločnosťou a vo veľkej miere zostali voči Francúzom cudzí – so svojou vlastnou kultúrou a so svojim vlastným náboženstvom – čo viedlo k stretu civilizácií.

V prvých rokoch tohto storočia Francúzsko uznalo svoju chybu a obnovilo politiku asimilácie, roztočené koleso však už nie je možné zastaviť. V druhom desaťročí 21. storočia imigrácia do Francúzska prudko vzrástla, a to najmä z krajín zasiahnutých vojnou, ako je Irak, Sýria, Líbya a ďalšie, a Francúzi nemajú silu ju zastaviť.

Napriek neustálym varovaniam o dôsledkoch nekontrolovanej imigrácie radikálnych islamistov k nim Francúzsko zostalo pohostinné, a oni sa mu odmenili smrťou a terorom. Francúzsko odmietlo „získať naspäť“ mnoho svojich miest a regiónov, ktoré sa pre nemoslimov stali „zakázanými zónami“. Francúzsky spisovateľ Pascal Bruckner po atentáte na Samuela Patyho vyhlásil: „Nejde o akt, separatizmu; je to vyhlásenie vojny, s ktorým je potrebné zaobchádzať zodpovedajúcim spôsobom.“ Vo francúzskom národe však nezostal žiadny bojovný duch. Napriek tomu, že ich je vo vlastnej krajine oveľa viac, cítia sa pred svojimi panovačnými „hosťami“ bezmocní a bezradní.

Giulio Meotti, taliansky novinár, ktorý často píše o otázkach Stredného východu, na webe Gatestone Institute nedávno popísal súčasnú situáciu vo Francúzsku takto: „Francúzske elity … nechápu ideologickú vojnu, ktorú im vyhlásili nepriatelia otvorených spoločností.“ Ďalšia francúzska autorka Elisabeth Badinterová napísala: „Vidíme tu kontinuitu nášho podrobenia. Som presvedčená, že keby sme vedeli, ako povedať nie, neboli by sme v tejto situácii. Všetci sklonili hlavu zo strachu, že budú vyzerať ako rasisti alebo nehumánni, povýšeneckí ľudia.“

Francúzi už viac nevolajú: „Vive la République!“ Budú donútení premeniť svoje kostoly na mešity, demokraciu na kalifát a vymeniť svoje slobodné životy za útlak. Koleso osudu sa obrátilo proti nim a vládcovia sa čoskoro stanú poddanými.

Nestane sa to cez noc, ale proces už prekročil hranicu, z ktorej niet návratu. Sme svedkami kolapsu jedného z pilierov západného sveta. A ešte desivejšia je myšlienka, že Francúzsko dneška je Nemeckom zajtrajška, rovnako ako zvyšok západnej Európy.