Michael Laitman

Po rokoch vyhýbania sa tejto citlivej otázke, Najvyšší súd USA tento mesiac konečne súhlasil s tým, že „rozhodne, či platformy sociálnych médií môžu byť žalované napriek zákonu chrániacemu tieto spoločnosti pred právnou zodpovednosťou za to, čo používatelia zverejňujú na ich stránkach,“ píše The New York Times. „Prípad, ktorý podala rodina ženy zabitej pri teroristickom útoku, argumentuje tým, že algoritmus YouTube odporúčal videá podnecujúce k násiliu. … Článok 230 Zákona o komunikačnej slušnosti, zákona z roku 1996, ktorého cieľom je rozvíjať … internet. …Zákon hovorí, že online spoločnosti nie sú zodpovedné za šírenie obsahu, ktorý dodali iné osoby. Článok 230 zároveň umožnil vznik obrovských sociálnych sietí, ako sú Facebook a Twitter, tým, že zabezpečil, aby tieto stránky nepreberali novú právnu zodpovednosť s každým novým tweetom, aktualizáciou statusu a komentárom.“

Iba ak si na najhlbšej úrovni svojho bytia uvedomíme, že keď zraňujeme iných, ubližujeme aj sebe, prestaneme sa navzájom vykorisťovať, utláčať, šikanovať a inak si ubližovať.

Zdá sa však, že oslobodenie od zodpovednosti bolo zneužité. „Rastúca skupina zákonodarcov, akademikov a aktivistov sa stala skeptickou voči paragrafu 230,“ pokračuje článok, „a tvrdí, že chránil obrovské technologické spoločnosti pred stíhaním za dezinformácie, diskrimináciu a násilný obsah, ktorý prúdi cez ich platformy.“ Podľa žalobcov však „platformy strácajú ochranu, keď ich algoritmy odporúčajú obsah, cielia reklamy alebo zavádzajú nové spojenia pre svojich používateľov“.

Môže to znieť ako právny boj o moc a kontrolu, ale oddiel 230 môže stáť životy. „V jednom prípade,“ pokračuje článok v novinách, „rodina Američana zabitého pri teroristickom útoku zažalovala Facebook a tvrdila, že jeho algoritmus posilnil dosah obsahu vytvoreného Hamasom.“ Žaloba bola zamietnutá, ale jeden zo sudcov povedal, že „algoritmické návrhy Facebooku by nemali byť chránené článkom 230“.

Sloboda internetu je problém. Ľudská prirodzenosť nás tlačí k tomu, aby sme pre svoje dobro využívali všetko, čo sa dá, a tak môžu technologickí giganti využívať platformu propagovaním obsahu, ktorý zvýši ich príjmy a žiadna morálka ich nezastaví. Výsledkom bolo, že propagovali videá s odrezávaním hláv ISIS a iné hrozné teroristické činy ľuďom, ktorých identifikovali ako potenciálnych sympatizantov. V žalobe sa tvrdí, že propagácia takéhoto obsahu nielenže zvyšuje tržby technologických gigantov, ale zároveň povzbudzuje potenciálnych teroristov k činom.

Určite je potrebné obmedziť šírenie násilných videí alebo obsahu, ktorý podnecuje k násiliu. Jedným z argumentov proti sociálnym médiám je aj to, že ak sa zameriavajú na konkrétny obsah pre konkrétnych ľudí, už nie sú nezúčastnenými „bilbordistami“, ako tvrdia, ale aktívnymi aktérmi pri formovaní myslenia tých, ktorí používajú ich platformy.

Na jednej strane nie je možné vrátiť sa do čias, keď žiadne cielenie obsahu neexistovalo. Na druhej strane, kto bude rozhodovať o tom, do akej miery sa má cieliť a podľa akých kritérií? Koniec koncov, všetci podliehame rovnakým slabostiam, ktoré lákajú gigantov sociálnych médií k zneužívaniu ich platforiem. Ako teda môžeme zaručiť, že ten, kto je zodpovedný za kontrolu obsahu, sa nestane obeťou rovnakých chýb ako majitelia platforiem sociálnych médií?

Jediné riešenie, ktoré vidím, je začať komplexný, dôkladný a dlhodobý vzdelávací proces, vďaka ktorému si uvedomíme našu vzájomnú prepojenosť. Len ak si na najhlbšej úrovni svojho bytia uvedomíme, že keď zraňujeme iných, ubližujeme aj sebe, prestaneme sa navzájom vykorisťovať, utláčať, šikanovať a inak si ubližovať.

Momentálne sme príliš vzdialení od pochopenia, že takýto proces potrebujeme. Vytrvalo a neodbytne sa tlačíme do tunela, ktorý sa skončí jadrovou svetovou vojnou. Ak včas spustíme tento vzdelávací proces, zvrátime trend, v ktorom sa nachádzame. Ak to neurobíme, budeme si navzájom spôsobovať utrpenie až kým si neuvedomíme, že sme na sebe závislí.