Michael Laitman

V roku 1914, počas prvej svetovej vojny, sa stala úžasná udalosť. V čase, keď pri belgickom meste Ypres zahynulo pol milióna ľudí, vojaci tesne pred Vianocami 24. decembra začali zdobiť nemecké zákopy girlandami a rôznymi svetielkami. Potom sa presunuli na neutrálne územie. Na neutrálne územie vyšli z nepriateľských zákopov aj Francúzi a Briti, čím sa vytvorilo zhromaždenie asi 100 000 ľudí. Dovtedy sa navzájom zabíjali, ale v ten deň sa stretli a spojili: vymieňali si suveníry, spievali piesne, vymieňali si gombíky, tabak, víno a sladkosti, a hrali futbal s plechovkami. V roku 2014 bol na pamiatku tejto udalosti postavený futbalový pamätník.

Bolo to neuveriteľné predstavenie. Tí, ktorí spolu bojovali na život a na smrť a nenávideli sa, sa zrazu začali spájať. Prirodzene, generáli boli okamžite znepokojení. Pod hrozbou smrti boli vojaci prinútení vrátiť sa do zákopov a vojna pokračovala. Trvala štyri roky a zahynulo v nej 20 miliónov ľudí.

Kľúčová otázka, ktorá z tohto príkladu vyplýva, znie: Bolo by možné zastaviť vojnu z úrovne samotných vojakov? Vidíme, že keby vojaci chceli, mohli by vojnu ukončiť. Lenže sa riadia príkazmi svojich generálov, a to vyžaduje, aby aj generáli chceli vojnu zastaviť. Lenže to si zasa vyžaduje, aby to chcela každá ďalšia vyššia úroveň, čo je nemožné.

Tento príklad je však vrytý do histórie: Ľudia sa tu navzájom chladnokrvne zabíjali s bajonetmi, v boji zblízka, kde sa každý stretol s množstvom krvi a kde nešlo len o vzdialenú streľbu z diel a rakiet. Títo ľudia sa doslova postavili tvárou v tvár svojim nepriateľom, cítili k nim nenávisť a v jedinom okamihu sa to všetko zmenilo na stav spojenia.

Ukazuje to, že aj tá najsilnejšia nenávisť sa môže v okamihu vytratiť. Boj môže trvať dlho a zrazu „puf“ – nenávisť sa rozplynie. Dôvod nenávisti zrazu zmizne.

Nie je to žiadny zázrak. Je to jednoducho spôsob, akým sa odohráva program, ktorý riadi naše túžby. Naša nenávisť nemá zmysel, rovnako ako naša láska. Môžeme vidieť podobné príklady ľudí, ktorí boli kedysi zdanlivo zamilovaní, a zrazu sa prestali milovať. Tá Láska, ktorá ich držala pohromade v jednom okamihu zmizne. Často počujeme rozvedených ľudí, ako o svojich partneroch hovoria: „Čo som na ňom vlastne miloval?“.

Skutočnosť, že naše city sa môžu zrazu z jedného momentu na druhý zmeniť, nám ukazuje, že akákoľvek jednota, ktorú vytvoríme, by nemala byť založená na našich pocitoch, ale na myšlienke. To znamená, že ak by sme šírili myšlienku, že sa musíme zjednotiť, aby sme medzi sebou dosiahli úplné splynutie ako najžiadanejší stav, potom budeme mať pevný základ pre zjednotenie.

Základom tejto myšlienky je Vyšší koreň, v ktorom bolo ľudstvo pôvodne stvorené ako jednotné vedomie, ktoré prešlo procesom rozbitia a rozptýlenia, až sme sa ocitli v realite, kde sa vnímame oddelení jeden od druhého. Kým sa nachádzame v tomto stave oddelenia, prechádzame určitým vývojom, až kým nedosiahneme bod, v ktorom sa opäť začneme prebúdzať do nášho jednotného stavu. To znamená, že v určitom okamihu začneme cítiť, že sme v protiklade k nášmu najžiadanejšiemu stavu, že sme už dosť trpeli vo svojej rozdelenosti, a vyvinie sa v nás nová túžba: túžba podstúpiť veľký posun späť k úplnému zjednoteniu.