Michael Laitman

Počas ľudského vývoja nám príroda vždy dávala, zatiaľ čo my sme sa vyvíjali egoisticky a brali len pre seba. Je to ale normálny proces, pretože podľa plánu prírody mala byť naša evolúcia, na určité časové obdobie, zamerané práve na seba.

Je to veľmi podobné ako s deťmi, ktoré vyrastajú tak, že berú to, čo im rodičia poskytujú. Sú s tým spokojní. Ako deti dospievajú, mení sa aj postoj rodičov k nim: „To je ono, teraz si na to sám. Pracujte, prevezmite zodpovednosť za svoj život a čeľte následkom za chyby, ktoré urobíte.“

V priebehu tisícročia sme vyrastali ako deti, no dnešný svet prešiel vo vzťahu k nám výrazným posunom. Dnešný svet sa stal globálne prepojený a vzájomne závislým a vyžaduje si od nás aj správanie dospelého, teda aby sa naše vzájomné postoje harmonicky prispôsobovali globálnej prepojenosti a závislosti. Podobne ako človek vo veku 20 až 25 rokov začínať pracovať, budovať si život a spájať sa so svetom na novej úrovni, ľudstvo teraz vstúpilo do dospelosti.

Zatiaľ čo je naša povaha egoistická a uprednostňuje vlastný prospech v prospech iných a prírody, dosiahli sme štádium, v ktorom sa musíme od tejto povahy osamostatniť – rozhodnúť sa povzniesť sa nad ňu a vybudovať novú spoločnosť postavenú na pozitívnych spojeniach, ktoré budú nad našimi vrodenými egoistickými túžbami.

Vyvíjali sme sa sebecky tisícky rokov, a dnes sa musíme spojiť na novom základe, vzájomnou podporou, a ohľaduplnosťou v našich vzťahoch. Ak zostaneme neochotní prispôsobiť svoj postoj novým potrebám prírody vo vzťahu k nám, budeme čeliť následkom: nespočetné množstvo foriem utrpenia vstupujúcich do nášho života v osobnom, sociálnom, globálnom a ekologickom meradle.

Prešli sme síce do dospelosti, ale nášmu prechodu sa bránime. Ako deti sme nemali žiadne povinnosti, ale ako dospelí čelíme bremenu zodpovednosti za svoj život. Stále si však želáme držať sa hračiek a hier nášho detstva a nerobiť žiadny pokrok v zlepšovaní svojich vzájomných postojov. V skutočnosti to vyzerá dosť rušivo, ako keby sme boli dospelí stále sediaci v pieskovisku a hrajúci sa s autíčkami a bábikami.

Netýka sa to len obyčajných ľudí, aj popredné osobnosti tohto sveta sa zdráhajú prekročiť túto fázu. Tvrdia, že na hranie je toho tu dosť – akcie, peniaze, autá, víno a filmy, aby sme vymenovali aspoň niektoré: „Načo sa trápiť vzájomnou zodpovednosťou, keď máme dosť hračiek na hranie?“

To je hlavný problém. Kvôli neochote upgradovať vzájomný postoj, v súlade s dnešnými novými globálnymi prepojeniami a vzájomne závislými požiadavkami, budeme znášať mnohé rany, ktoré by sme inak boli schopní zvládnuť. Keď sa budeme vyhýbať tomuto prechodu, naliehavé utrpenie bude pôsobiť ako neustála pripomienka toho, že nakoniec budeme musieť z pieskoviska vystúpiť. Dúfam, že sa nám podarí skôr ako neskôr.