Michael Laitman

O láske je povedané toto: keď sa mi kvetina páči, tak si ju utrhnem, keď kvetinu milujem, tak ju denne zalievam.

Čo to znamená naozaj milovať, starať sa o kvetinu? Znamená to pochopiť potreby svojich blízkych a napĺňať ich, teda „polievať“. Láska znamená rozpoznať to, čo ostatní potrebujú a poskytnúť im to.

Predstavte si, že narazíte na usychajúcu kvetinu. Môžeme ju ľahko oživiť tým, že jej dáme vodu, a potom budeme svedkami toho, ako sa vzchopí a ožije. A čo láska, ktorá akoby úplne vädne, ako kvetina, ktorá odumrie? Strácame nádej, alebo ju ďalej zalievame? V takom prípade si pravá láska vyžaduje, aby sme vytrvali a naďalej sa o ňu starali.

Aj keď mnohí môžu namietať, že je treba nechať usychajúce kvetiny na pokoji, ja si myslím, že by sme si mali udržať nádej a pokračovať v ich zalievaní. Je to preto, že v prírode nič nezmizne. Samotné cykly prírody nám ukazujú príklady neúrodných krajín, kde náhle vyklíči život.

Preto, aj keď čelíme smrti, deflácii života, môžeme takýto stav prekonať. Ako? Závisí to od rozšírenia nášho vnútorného vnímania.

Keď hovoríme, že niečo „ožíva“, máme na mysli život na našej úrovni, obnovenie jeho životodarných síl. V našom súčasnom chápaní to môže znieť pritiahnuté za vlasy, ale skutočne môžeme zvrátiť procesy rozkladu a rozpadu prostredníctvom nášho úsilia.

Kde môžeme nájsť trpezlivosť na takéto snahy? Nikto nemá neobmedzenú trpezlivosť. Môžeme skôr tento proces pochopiť. Ak naša láska ochabuje, môžeme ju po určitú dobu oživovať tým, že ju budeme považovať za investíciu do toho, čo sa snažíme oživiť. V takýchto prípadoch by sme nemali myslieť na roky, ktoré to potrvá; stanú sa bezvýznamnými, keď už žijeme výsledok. Naše úsilie, ktoré investujeme, sa rýchlo rozplynie tvárou v tvár cieľu toho, čo sa snažíme oživiť. Náš duch potom prenikne do tohto mŕtveho stavu a vyklíči.

Okrem toho by sme sa v tomto úsilí nikdy nemali vzdať, akokoľvek je ťažké. Stáva sa to neúnavnou snahou a nakoniec sa zmení na skutočnú modlitbu. Raz som mal susedu, ktorej malý syn bol chorý na zápal mozgu. Pamätám si, ako mi asi o druhej alebo tretej ráno zaklopala na dvere a priniesla mi toto dieťa, malý uzlíček, podala mi ho a bezmocne povedala: „Vezmi si ho.“ Vzdala sa. Nikdy by sme nemali padnúť do takého stavu. Tým, že sa nikdy nevzdávame, nakoniec dosiahneme skutočnú modlitbu. Je to veľmi zložité a môžu nastať prípady, keď sa nám zdá, že je už príliš neskoro, ale odkaz zostáva: nikdy sa nevzdávajte v láske a starostlivosti o druhých.