Hnutie proti práci, ktoré vzniklo v roku 2013, v poslednom roku naberá na sile. V minulom roku sa rozrástlo zo 700 000 ľudí na 1,6 milióna. Jeho slogan „Nezamestnanosť pre všetkých, nielen pre bohatých!“ však nevytvorí lepší svet ani šťastnejších ľudí.
Ak chceme vytvoriť svet, v ktorom budú ľudia šťastní, musíme prehodnotiť cenu práce v našej spoločnosti. Na to, aby sme boli šťastní, potrebujeme zmysel života. Práca môže byť prostriedkom na dosiahnutie cieľa, ale nemala by byť cieľom samotným. Ak sa zameriame na účel, a nie na prácu alebo kariéru ako rozhodujúce faktory nášho pocitu vlastnej hodnoty, náš život bude vyváženejší, oveľa šťastnejší a budeme z neho profitovať my, naše rodiny, naše komunity i životné prostredie.
Ešte pred niekoľkými rokmi bolo dominantným prvkom určujúcim spoločenské postavenie človeka jeho zamestnanie. Človek mal takú hodnotu, akú mal jeho pracovný titul. V posledných rokoch došlo k zmene. Ľudia vyrastajú z ilúzie, že pracovný titul vás urobí šťastným, aj keď je táto práca mimoriadne dobre platená.
Peniaze pomáhajú, ale len do určitej miery. Okrem zabezpečenia našich potrieb a zabezpečenia našej budúcnosti v rozumnej miere by sme mali svoj čas a úsilie investovať skôr do vytvárania hodnôt v našom živote než do bohatstva. Akýkoľvek ďalší čas alebo úsilie na vytvorenie väčšieho bohatstva nezvýši naše šťastie. V skutočnosti ho často zmenší.
Hodnotu vytvárame tým, že sme s ľuďmi, ktorých máme radi, a robíme veci, ktoré máme radi. Tieto dve skutočnosti môžu byť spojené aj s našou prácou, ale v takom prípade nie je ústredným bodom práca, ale skutočnosť, že nás baví to, čo robíme, a ľudia okolo nás.
Aj keď naša práca nie je naším životným snom, musíme si v práci vytvoriť také vzťahy, kvôli ktorým sa nám oplatí pracovať ďalej. Ak budem mať k svojmu pracovisku negatívne pocity, nebudem tam rád. Preto je veľmi dôležité, aby sa spolupracovníci nielen spoznali, ale aby si vytvorili vzájomnú ohľaduplnosť a záujem o toho druhého. Ak budem myslieť len na to, kedy budem môcť ísť domov (alebo vypnúť notebook, ak pracujem z domu), budem pri práci trpieť. Ak však budem myslieť na to, ako my všetci, spolupracovníci, môžeme dosiahnuť náš spoločný cieľ, potom bude mať moja práca zmysel a tento zmysel nebude osobný, ale spoločenský. V takom prípade sa ľudia sústredia na seba navzájom, a nie na svoje hodiny a osobné povinnosti, a v práci sa budú cítiť spokojní a naplnení.
To je veľmi odlišné od toho, ako o práci uvažujeme dnes, ale práve k tomu smeruje svet. Už dnes vieme, že všetko je prepojené. Naše počítače sú prepojené po celom svete, dokonca aj naše telefóny sú prepojené po celom svete. Aj naše potraviny pochádzajú z celého sveta, rovnako ako naše oblečenie, autá, a dokonca aj bacily, ktoré nám spôsobujú choroby.
Všetko je prepojené. Ak sa správame, akoby sme žili vo vákuu, vnucujeme si fiktívne odpojenie a odrezávame sa od života. To nás nemôže urobiť šťastnými. Aby sme boli šťastní, musíme byť prepojení pozitívnym spôsobom, v ktorom sa navzájom podporujeme, a nie súčasným prevládajúcim spôsobom myslenia, pri ktorom si navzájom šliapeme na päty.
Je to vzdelávací proces, ktorý sme už začali. Keďže sa však zdráhame zmeniť svoje egocentrické myslenie, príroda nám pomocou koronavírusu vnútila kolektívne myslenie. Ak ale tento proces vezmeme do vlastných rúk, nebudeme potrebovať povinné „lekcie“ od prírody.
Okrem toho, že budeme šťastnejší a pokojnejší, vyvážený svet práce, v ktorom pracujeme toľko, koľko potrebujeme, a zvyšok času venujeme spoločenským aktivitám a sebarozvoju, bude prospešný pre svet okolo nás. V súčasnosti všetko nadprodukujeme, aby sme predbehli konkurenciu a predložili dobré správy akcionárom spoločností. Keby sme vytvárali len to, čo naozaj potrebujeme, nevyčerpali by sme vyčerpateľné zdroje nášho sveta, neznečisťovali by sme vzduch, vodu a pôdu a neohrozili by sme budúcnosť svoju a našich detí.
Vzdelávanie môže znieť ako desivé slovo, ale v podstate ide o zmenu našich preferencií. Ako ukazuje hnutie proti práci, naše hodnoty a preferencie sa už menia, ale nie je dôvod, prečo by sa mali meniť prostredníctvom bolesti. Ak sa budeme učiť o našej vzájomnej závislosti a o tom, ako si môžeme navzájom pomôcť byť šťastní, vyberieme si to dobrovoľne, pretože to bude výber lepšieho života, a verím, že lepší život chceme všetci.
Celá debata | RSS tejto debaty