Michael Laitman

Na začiatku 20. storočia žili na svete približne dve miliardy ľudí. Dnes je to približne osem miliárd. Z týchto ôsmich miliárd je väčšina chudobná a viac ako miliarda ľudí trpí hladom až na hranici smrti hladom. Zabezpečiť toľkým ľuďom slušnú životnú úroveň sa zdá byť pre Zem príliš náročnou úlohou. Okrem toho každým dňom pribúdajú stroje, roboty a automatické prevádzky, ktoré nahrádzajú ľudské pracovné miesta. Ľudstvo produkuje dosť na to, aby uživilo všetkých, takže sa vynára otázka, na čo vlastne potrebujeme toľko ľudí. Nebolo by pre Zem a ľudstvo lepšie, keby nás boli napríklad len štyri miliardy?

Pravda je taká, že by nám nebolo lepšie; bolo by nám oveľa horšie. Exponenciálny nárast ľudskej populácie za posledných približne sto rokov má svoj dôvod.

Keď sa pozeráme na ľudí, vidíme tváre a telá, ľudské bytosti – a nič viac. Pravda je však oveľa komplikovanejšia a zložitejšia. Skúste si predstaviť akékoľvek zviera bez toho, aby ste ho dali do súvislosti s jeho prostredím, a pochopíte, že je to vopred márna záležitosť. Tvar, farba, správanie, veľkosť, dĺžka života a každý ďalší aspekt jeho existencie sa odvíja od prostredia, v ktorom žije. Zvieratá nie sú izolované od svojho prostredia; spoliehajú sa naň, riadia sa jeho zákonmi a zároveň vytvárajú prostredie, ktoré ich živí a ktorého sú súčasťou.

Aj ľudia tvoria systém. Považujeme sa za izolovaných jednotlivcov, ale v skutočnosti sme súčasťou globálnej ľudskej spoločnosti. Ovplyvňujeme ju, ona ovplyvňuje nás a takmer všetko, čo platí pre živočíšnu ríšu, platí aj pre nás.

Medzi zvieratami a ľuďmi sú len dva rozdiely, hoci sú to zásadné rozdiely. Prvým je, že ľudia sú vo svojej podstate zlí a sebeckí, zatiaľ čo zvieratá nie. Druhým je, že naše túžby rastú a sú vždy silnejšie, zatiaľ čo túžby zvierat zostávajú zväčša rovnaké. Zatiaľ čo my chceme tým viac peňazí a moci, čím viac ich máme, zvieratá sa uspokoja s tým, čo majú, keď sa už raz nasýtia.

Čo je však horšie, z generácie na generáciu sme čoraz chamtivejší, panovačnejší a narcistickejší. A naopak, „túžby“ zvierat sa z generácie na generáciu nemenia: dajte im dostatok trávy alebo dostatok zvieracej koristi a budú spokojné.

Dôvod, prečo naše túžby rastú, zatiaľ čo túžby zvierat zostávajú rovnaké, je ten, že zvýšená túžba nás núti urýchľovať svoj vývoj. Ľudia napokon nemajú vnímať len fyzickú existenciu, ale preniknúť cez ňu a vnímať prepojenosť a vzájomnú závislosť medzi nami všetkými, a to nielen intelektuálne, ako to tu vysvetľujem, ale aj svojimi pocitmi a zmyslami, rovnako ako vnímame fyzický svet, ak nie viac.

Naša neustála túžba hľadať, skúmať, objavovať a učiť sa pramení z našej snahy spoznať najhlbšie úrovne reality. Toto poznanie je výhradne výsadou ľudí, pretože len ľudia rozvíjajú tieto hlboké túžby.

Ako naše túžby rastú, musíme sa naučiť nasmerovať ich na odhalenie účelu a štruktúry života. Nové túžby sa najprv objavujú na tej najhrubšej úrovni a my ich následne musíme kultivovať, pozdvihnúť ich na úroveň, na ktorej zlepšujú naše vnímanie reality.

Keďže tieto túžby ľudstva sú tak nesmierne intenzívne, potrebujeme viac ľudí, aby sme sa „podelili o bremeno“. Ako sme práve povedali, hoci sa cítime byť izolovaní, v skutočnosti sme jeden systém. Všetko, o čom si myslíme, že je naše, je v skutočnosti súčasťou ľudského systému a celé ľudstvo to aj zdieľa. Preto ani naše túžby nie sú osobné, hoci ich tak pociťujeme.

Vždy, keď povýšime jednu túžbu z telesnej úrovne na vyššie úrovne vnímania, ovplyvňujeme celé ľudstvo. A kedykoľvek niekto zomrie, bremeno pozdvihnutia našej spoločnej túžby sa pre nás všetkých stáva ťažším.

Preto je život každého človeka vzácny. Určuje tempo napredovania celého ľudstva. Keby sme si uvedomili, ako hlboko sme prepojení a akú škodu si spôsobujeme zlým zaobchádzaním s ostatnými ľuďmi, keby sme to pociťovali tak, ako to naozaj je – že mučíme sami seba, neodvážili by sme sa takto zle správať jeden k druhému alebo nechať jediného človeka bez akejkoľvek pomoci a starostlivosti.