Michael Laitman

Západná ekonomika je ešte stále chorľavá a nálady voličov sa opäť nakláňajú doprava. Milióny ľudí prichádzajú o prácu. Ľudstvom zmietajú veľké i malé vojny a z desiatok miliónov ľudí sa stali utečenci.

Prakticky každý región sveta čelí zložitým výzvam, na ktoré neexistujú riešenia. Závažnosť krízy je rôzna, ale pociťujú ju všetci. Taká je realita moderného kapitalizmu, ktorý pohltil planétu a diktuje jej svoje zákony.

Turbulencie

Koniec každej éry je plný rozporov. Bohatstvo a prosperita, nevídané príležitosti a zlaté sny – všetky výhody, ktoré kapitalizmus priniesol do našich životov, stále zdobia jeho domovskú stránku, ale tento web sa neustále zasekáva a vývojári s tým nedokážu nič urobiť… Pred našimi očami, za triumfálnych zvukov fanfár, navonok nablýskaný systém je už v agónii.

Kúpna sila sa znižuje, životná úroveň stagnuje a klesá, sociálne výťahy sa zastavujú. Automatizácia, robotika, nanotechnológie a 3D tlačiarne spolu so svojimi grandióznymi výhodami, ničia trh práce.

Nezamestnanosť – explicitná aj implicitná, sa stala metlou našej doby. Podľa Medzinárodnej organizácie práce bude v roku 2022 na celom svete 207 miliónov ľudí bez práce. V skutočnosti je situácia oveľa horšia, pretože štatistický obraz je zámerne skreslený.

Najhoršie je, že zasahuje mladých ľudí, ktorí nenávratne prichádzajú o pracovné skúsenosti, konkurenčnú výhodu a životné šance.

Je zrejmé, že nedostatok pracovných miest sprevádzaný poklesom reálnych miezd zvýši nerovnosť, zničí tradičnú inštitúciu rodiny, pozastaví plány na kúpu domov i rodenie detí. K tomu treba pripočítať hrozbu tretej svetovej vojny, rozširujúcu sa epidémiu depresie a masový únik k drogám.

Aj keď sú niektoré procesy stále latentné, aj keď sa bagatelizujú alebo úplne ignorujú, ich predvídateľný a legitímny výsledok je aj tak jasný: milióny protestujúcich v uliciach požadujúcich sociálnu spravodlivosť. Nie, zajtra ešte nie. Pozajtra.

Turbulencie podkopávajú sociálne základy. A samy od seba sa nezmiernia. Nejde o atmosférickú anomáliu, ale o poruchu samotného dopravného lietadla, ktorého životnosť sa skončila. Už nie je letuschopné. Aby sme ho mohli nahradiť, potrebujeme už teraz odpovede na kľúčové otázky blízkej budúcnosti: čo robiť s masami nezamestnaných? Ako môžeme reorganizovať spoločnosť s

atrofovanými trhovými vzťahmi? Na čo sa teda kapitalizmus degraduje? Čo proti tomu môžeme urobiť?

Pamätáte si, ako sa to všetko začalo?

Podľa jedného zo základných princípov ekonómie sa ľudia snažia dosiahnuť maximálny úžitok s minimálnym úsilím. Ide o štandardnú racionálnu kalkuláciu, ktorú diktujú zvyčajné sebecké motívy.

Na druhej strane, ľudia, ktorí profitujú jeden z druhého, nemôžu úplne ignorovať záujmy ostatných. Koniec koncov, celý historický vývoj ľudstva je vývojom vzájomného prepojenia a vzájomnej závislosti medzi nami. Ekonomika je len projekciou systému medziľudských vzťahov.

Keď sa do toho pustíme hlbšie, zistíme, že „racionálny egoizmus“, snaha o dosiahnutie maximálneho pôžitku za minimálnu cenu, je našou vnútornou prirodzenosťou, ktorá vždy núti človeka konať na účet iných, na ich úkor.

Prvýkrát to zistili už pred 3500 rokmi v starovekom Babylone, kde boli položené základy obchodu, daní a poľnohospodárstva. V súlade s nimi vznikol systém moci a štátnej správy, ktorý ustanovil klasické zásady verejného poriadku a administratívy.

Tieto metamorfózy radikálne zmenili životy ľudí. Civilizácia, ktorá ešte včera žila ako jedna rodina, čelila prudkému nárastu sebectva a rozpadla sa na skupiny. Zároveň s tým sa v spoločnosti jasne prejavilo triedne rozdelenie a začalo sa bezohľadné vykorisťovanie jedných druhými.

Prešli stáročia a útvary sa menili. V otroctve a feudalizme bolo hospodárstvo založené na obrábaní pôdy. V stredoveku sa jasne rozlišovala šľachta a poddaní vazali. Ľudská povaha však neustále hľadala nové spôsoby sebauspokojenia, čo viedlo k vzniku nových výrobných prostriedkov, ktoré dali vzniknúť priemyselnému veku.

V predvečer priemyselnej revolúcie bol vynájdený parný stroj, ktorý bol akýmsi katalyzátorom skoku do moderného sveta. Automatizácia a industrializácia zmenili pozvoľnú cestu rozvoja na hyperbolu, rútiacu sa k výšinám pokroku. Vidiecke pastierstvo ustúpilo honbe za šťastím v mestskom labyrinte nevídaných možností.

A samozrejme – na začiatku nového obratu nikto neuvažoval o tom, kam to povedie.

Marxova chyba

V krátkom čase sa tvár spoločnosti zmenila takmer na nepoznanie. Vznikli dve nové triedy: buržoázia a proletariát, ktorý predstavoval včerajších roľníkov pracujúcich v ťažkých podmienkach raného kapitalizmu.

Karol Marx, ktorý tento proces pozoroval na vlastné oči, napísal: „Dejiny všetkých doteraz existujúcich spoločností boli dejinami triedneho boja. Slobodní a otroci, patricijovia a plebejci, zemepáni a nevoľníci, majstri a poddaní, skrátka utláčatelia a utláčaní boli vo večnom vzájomnom antagonizme, viedli neustály, raz skrytý, raz otvorený boj, ktorý sa vždy skončil revolučnou zmenou celej spoločenskej štruktúry alebo všeobecným zničením bojujúcich tried.“ (Manifest komunistickej strany)

Ako rástol, egoizmus sa čas od času obliekal do nových sociálno-ekonomických šiat. Ich kapitalistická verzia požadovala inštitúciu súkromného vlastníctva a voľného trhu. Západná civilizácia postupne uprednostnila nie status, ale človeka ako takého – aj keď v jeho konzumnej podobe.

Formovala sa liberálna hodnotová platforma a zazneli vznešené slová o práve každého človeka na hľadanie šťastia. Hoci toto šťastie bolo prísne vymedzené samotnou štruktúrou trhových vzťahov, kapitalizmus napriek tomu začal prudko, podľa seba, ohýbať svet.

Dlhý čas jeho apologéti tvrdili, že rastúce príjmy a bohatstvo sa musia preniesť aj na slabšie vrstvy obyvateľstva. V skutočnosti zistili, že ak by sa proces nechal plynúť, chudobní by dostali len toľko, aby sa z nich dalo naďalej profitovať. V dôsledku toho na svete neexistuje čistý kapitalizmus bez rôznych foriem štátnych zásahov.

Marx predpokladal, že keď si robotníci uvedomia tento stav, zjednotia sa a začnú násilný boj proti buržoázii za rovnoprávnu spoločnosť. Nesprávne. Za triednym bojom je totiž stále ten istý egoizmus a v jeho vývoji je ďalšia fáza nazývaná „fašizmus“.

Toto o tom píše slávny kabalista 20. storočia Baal HaSulam: „Marx nám sľubuje, že po páde súčasnej moci buržoázie sa okamžite presadí moc proletariátu. V tom spočíva slabina jeho učenia.

Realita ukázala, že po páde súčasného poriadku nasleduje etapa nacistov alebo fašistov. Sme teda ešte stále na prechodnom stupni ľudského vývoja a ľudstvo ešte nedosiahlo vrchol rebríčka. A kto dokáže odhadnúť, koľko riek krvi sa vo svete preleje, kým dosiahneme túto vytúženú úroveň? (časopis Národ)

Sebecká ľudská povaha ide svojou vlastnou cestou, a ak ju neskrotíme, vtiahne svet do fašistického víru – s moderným slovníkom, s obnoveným programom, ale s rovnakými divokými postojmi a metódami.

Ekonomika nám síce pomáha žiť, ale nie je životom samým. Nemôžeme sa slepo podriadiť jej diktátu a nechať sa unášať prúdom ľudskej prirodzenosti. Súčasné štádium vývoja si vyžaduje našu vedomú, aktívnu a cieľavedomú účasť na tomto procese. Ak v spoločnosti dosiahneme kvalitatívnu zmenu, ak medzi nami upevníme pozitívne vzťahy, ekonomika sa prispôsobí novej realite.

Ekonómovia si zatiaľ lámu hlavu nad problémom, ktorý je v ich systéme v podstate neriešiteľný. Opäť čelíme prívalu sebeckých ambícií: zlaté teľa sa stalo nenásytným, ani celá zemeguľa nedokáže uspokojiť jeho chúťky. Tu sa končí ekonómia a začína kabala.

Neodkladná služba

Nie je náhoda, že myšlienka univerzálneho základného príjmu, ktorá v podstate znamená oddelenie práce od mzdy, získava na popularite po celom svete. Podobné experimenty už prebiehajú v Kanade, Holandsku a Fínsku. Tento trend odráža nesmelý pokus pripraviť sa na koniec éry všeobecnej zamestnanosti. Jeho odporcov však nie je málo. Vo Švajčiarsku bola rovnaká myšlienka vo všeobecnom referende zamietnutá. Na prahu dramatických otrasov, ktoré sa môžu vymknúť spod kontroly, svet schováva hlavu do piesku a zdráha sa prijať účinné opatrenia.

Medzitým je už celkom zrejmá potreba núdzového balíka.

Starý, prekonaný systém sa opiera o vzdelanie, ktoré si vyžiadala priemyselná revolúcia. Vo svojej formálnej a neformálnej inkarnácii vštepuje ľuďom princípy kapitalistického poriadku a od detstva implantuje do našich myslí náležité vzorce pohľadu a správania.

Ale teraz, na prahu ďalšieho zlomu, je potrebné prispôsobiť vzdelávanie realite, realite, ktorú chceme sformovať pri výstupe z fázy kapitalizmu, aby sme sa tak vyhli fašizmu.

Aby prechod prebehol hladko a bez krviprelievania, musí sa začať s hromadným vzdelávaním. Tak ako sa v 19. storočí začalo s prípravou gramotnej pracovnej sily, teraz musíme začať pripravovať gramotné sociálne kádre – ľudí, nie posluhovačov priemyslu a konzumentov jeho výrobkov.

Nová spoločnosť nebude všetko hodnotiť z hľadiska zisku a straty, ktoré sa merajú len v podobe peňazí. Stanoví si iné ciele a zavedie iné kritériá. Vzťahy medzi ľuďmi už nebudú príveskom ekonomiky, ale získajú svoju vlastnú hodnotu, čo si od spoločnosti vyžiada nevídanú odvahu – odmietnutie konkurencie v prospech jednoty. Ale iba tej skutočnej, nie len podľa slov. Takej jednoty, ktorá prinesie do nášho života pozitivitu, dá mu nový zmysel a vykompenzuje negatívny potenciál sebalásky.

Potom prestaneme neúspešne a nezmyselne bojovať s vlastnou prirodzenosťou. To je hra, ktorú ona zákerne vedie sama so sebou, aby nás oklamala ilúziou slobody. Prestaňme ju hrať.

Namiesto toho, aby sme ju chtiac či nechtiac hrali, budeme ju vyvažovať univerzálnym programom sociálneho ozdravenia. Spoločne vytvoríme iný pól, protiváhu, ktorá nám umožní riadiť vlastný vývoj a minimalizovať jeho náklady, či už sa prikloníme doľava alebo doprava.

Spoločnosť, ktorú zjednotia nové vzájomné väzby, bude môcť zabudnúť na svoje obavy o každodenný chlieb, zamestnanie, sociálne zabezpečenie, bývanie a zdravotnú starostlivosť. Inými slovami, prestane sa spoliehať na „barličky“, ktoré dnes nahrádzajú výhody skutočnej dôvery, starostlivosti a vzájomného porozumenia, výhody družnej rodiny, ktorá nikomu neublíži, nikoho nepredá ani nezradí.

Len tak môžeme mierovou cestou vyriešiť nahromadené problémy, zmierniť sociálne napätie, pristúpiť na vzájomné ústupky v záujme spoločných cieľov, a čo je najdôležitejšie – tešiť sa zo života, ktorý ľuďom a spoločnosti ponúka možnosť čo najviac sa realizovať v jednote a harmónii so všetkými.

Ešte stále sa dostatočne nezaoberáme touto témou, stále ešte diskutujeme o ekonomických aspektoch a bojoch o moc, ktoré ich sprevádzajú na rôznych úrovniach. Je najvyšší čas odvrátiť zrak od dôsledkov a pozrieť sa na príčiny – na dokonale skazenú sociálnu štruktúru, na atmosféru všeobecne prijímaného vzájomného odcudzenia, na hru domýšľavosti, na parseky, ktoré nás na tejto malej zemeguli delia.

Toto je ochorenie, ktoré si vyžaduje neodkladnú pomoc. Miliardy ľudí nepoznajú normálne, citlivé a láskavé prostredie. Je čas na liečbu a my sme ešte nestanovili žiadnu diagnózu. Je to možno preto, že sa nám liek nepáči? Ale po prvé, žiadny iný neexistuje a po druhé, žiadny iný ani nepotrebujeme.