Michael Laitman

Dnes sa hovorí o tom, že teraz je riziko použitia jadrových zbraní na celom svete najväčšie od studenej vojny. Národy, ktoré vlastnia jadrové zbrane, neúnavne modernizujú a zvyšujú počet svojich zbraní. Pritom neprejavujú žiadnu chuť k rokovaniam, mierovým rozhovorom alebo znižovaniu svojho jadrového arzenálu. V 70. a 80. rokoch sme oveľa častejšie počuli rozprávať o tejto téme, ale potom sa to na nejaký čas vytratilo. Obavy sú však späť a počet jadrových hlavíc vo svete po prvý raz od studenej vojny stúpa.

Existuje východisko z týchto pretekov v jadrovom zbrojení? Bezútešný scenár je, že vyhodíme do vzduchu celú planétu. Oveľa nádejnejší je, že do našich životov začneme aplikovať učenie o obohacujúcom spojení, obrátime našu egoistickú povahu využívať druhých k jej opaku – túžbe pracovať v prospech druhých – a tým v tomto procese buď zničíme zbrane vyrobené na ubližovanie a zabíjanie, alebo ich znovu použijeme na mierové účely.

Jedným z kľúčových rozdielov v dnešnej diskusii o jadrových zbraniach je, že sa nehovorí o dosahovaní akýchkoľvek dohôd, ako tomu bolo v minulosti. Neutíchajúci rast egoizmu – túžby užívať si na úkor iných – urobil z vyjednávania zbytočné úsilie, pretože uzavretie dohody s jednou krajinou stále nezahŕňa približne 20 ďalších, ktoré sa nebudú vyjednávaním zaťažovať.

Je to skutočne krutá realita a niet cesty von. Každý jednoducho sedí na svojom jadrovom arzenáli v stave vzájomnej nedôvery. Svetové mocnosti pokračujú v hromadení zbraní a do hry vstupujú aj krajiny, ktoré predtým žiadne zbrane nemali.

Existuje východisko z týchto pretekov v jadrovom zbrojení? Bezútešný scenár je, že vyhodíme do vzduchu celú planétu. Oveľa nádejnejší je, že do našich životov začneme aplikovať učenie o obohacujúcom spojení, obrátime našu egoistickú povahu využívať druhých k jej opaku – túžbe pracovať v prospech druhých – a tým v tomto procese buď zničíme zbrane vyrobené na ubližovanie a zabíjanie, alebo ich znovu použijeme na mierové účely.

Je ilúziou si myslieť, že sa všetci pozitívne spoja a tým sa vyrieši rastúca úzkosť z jadrovej vojny – lebo je to naozaj nereálne.

Kedy to bude reálne? Jediné, čo môžeme urobiť, je pokračovať v práci na sebe, aby sme sa stali starostlivejšími, podporujúcimi a milujúcimi, a ďalej šíriť informácie o tom, ako sa povzniesť nad náš egoizmus a vytvoriť vzťahy vzájomnej ohľaduplnosti.

Viem, že ja takto budem žiť až do svojej smrti a i potom život pôjde ďalej. Verím, že stále viac a viac ľudí bude premýšľať podobným spôsobom, a bude vyvíjať čoraz väčšie úsilie na podporovanie jednotného ľudského vedomia, až nakoniec všetko zapadne na svoje miesto.